Archívny článok
Autor: Martina Podžubanová
Molekula kolonialistov
V poslednej časti seriálu o výnimočnej histórii výnimočných molekúl si pripomenieme zlúčeninu, ktorá si poradila s obávaným ochorením trópov a, chtiac-nechtiac, v 19. storočí zásadne pomohla Európanom rozšíriť hranice ich pôsobenia vo svete.
Chinín je pomerne jednoduchá organická zlúčenina patriaca do skupiny alkaloidov. Ide o prirodzene sa vyskytujúci rastlinný metabolit, po prvý raz bol izolovaný z kôry chinínovníka páperistého (Cinchona succirubra, Rubiaceae). Bol prvým a dlho jediným liečivom určeným na terapiu malárie, využíval sa aj v indikácii syndrómu nepokojných nôh. Mechanizmus účinku chinínu nebol dodnes spoľahlivo objasnený.
Kde sa vzal, tu sa vzal
Objav chinínu a jeho terapeutického potenciálu patrí medzi najvýznamnejšie medicínske objavy 17. storočia. Prvé používanie kôry chinínovníka, známej aj ako jezuitská alebo peruánska kôra, sa datuje do obdobia okolo roku 1600 a je spojené s liečbou horúčky. Podľa legendy, ktorá sa s objavom jej liečivých účinkov spája, sa mal istý juhoamerický domorodec stratiť uprostred džungle a trpieť vysokou telesnou teplotou. Unavený a skolený smädom sa napil vody z jazierka, ktoré objavil, a len po zacítení horkosti v ústach si uvedomil, že voda bola kontaminovaná naokolo rastúcimi stromami, pre miestnych známymi pod názvom quina-quina. Domorodec si spočiatku myslel, že sa otrávil, na jeho veľké prekvapenie však horúčka čoskoro ustúpila a jemu sa podarilo vrátiť domov, kde sa o svoj zážitok podelil s ostatnými a rozšíril tak zvyk užívania extraktov z kôry stromu quina-quina pri liečbe febrilných stavov. Európsky pohľad na dejiny je však odlišný. Podľa iného príbehu, v našich končinách známejšieho, to bola španielska grófka (alebo „len“ manželka vikára) z Chinchónu, mesta neďaleko Madridu, ktorá počas návštevy Peru dostala horúčku a bola z nej vyliečená horkou kôrou chinínovníka. Pacientka mala po uzdravení v roku 1638 doviezť kôru do Európy a rozšíriť tu jej použitie, v dôsledku čoho mal v roku 1742 Carl Linné pri utváraní botanického systému prideliť tomuto stromu názov Cinchona na počesť jeho „objaviteľky“. Kôra chinínovníka sa v tomto čase rozšírila po celom kontinente a prinášala tým, ktorí ju užívali, takmer okamžitú úľavu od najrôznejších druhov horúčok, predovšetkým tým vyskytujúcim sa v teplých močaristých oblastiach.
Ako Britom zachutilo horké
Na bližšie vysvetlenie uvedeného treba povedať, že hoci sme až doteraz hovorili o liečbe horúčky, kôra chinínovníka fungovala už v čase svojho prvého použitia najmä proti malárii, ktorej hlavným príznakom je horúčka. Juhoameričania síce toto ochorenie poznali, nevedeli však nič o jeho pôvode a do objavenia pôsobenia kôry stromov quina-quina proti nemu nemali žiadny účinný prostriedok. Malária je život ohrozujúce ochorenie spôsobené eukaryotickým jednobunkovcom z rodu Plasmodium, ktoré sa na ľudí prenáša prostredníctvom samičiek komára rodu Anopheles. Vzhľadom na jej závažnosť a takisto na fakt, že sa rozširovala rýchlejšie, ako dobyvatelia stíhali získavať nové územia, bolo v čase rozvoja kolonializmu pre Európanov čoraz dôležitejšie, aby proti malárii vyvinuli liek. Mali v rukách základný kameň, kôru chinínovníka, a na ňom sa rozhodli ďalej stavať. Správne predpokladali, že horká kôra musí obsahovať konkrétnu neznámu látku, zodpovednú za jej liečivé vlastnosti, a napokon ju aj objavili – v roku 1820 sa francúzskym vedcom Pierrovi Pelletierovi a Josephovi Caventou podarilo izolovať dusíkatú zlúčeninu, ktorej podľa jej materskej rastliny dali názov chinín. Chinín a iné alkaloidy kôry chinínovníka, predovšetkým chinidín, cinchonín a cinchonidín, vykazovali antimalarické vlastnosti a v jednom z prvých klinických skúšaní na svete boli medzi rokmi 1866 až 1868 na vzorke 3 600 pacientov účinky sulfátov týchto alkaloidov potvrdené. Paralelne s týmto objavom sa rozšírilo aj poznanie, že kôra chinínovníka nie je užitočná len v terapii, ale aj v prevencii malárie. Britskí dôstojníci a civilisti pôsobiaci predovšetkým v Indii preto pravidelne užívali horký prášok z kôry chinínovníka a ročne ho na ochranu pred nebezpečným ochorením minuli až 700 ton. Keďže však chuť tohto prášku nebola vôbec príjemná, zvykli si ho kolonialisti primiešavať do nápojov spolu s cukrom. Týmto napokon dali za vznik toniku, dodnes obľúbenému nápoju pevne zakorenenému v britskej a iných európskych kultúrach, ktorý pomohol smerovať chod dejín v prospech dobyvateľov z Európy takmer celé nasledujúce storočie. Následkom takéhoto dlhodobého užívania chinínu bol však postupný nárast rezistencie rodu Plasmodium voči tejto látke a postupom času v laboratóriách vznikali nové a účinnejšie antimalariká, medzi nimi napríklad chlorochín.
Každá minca má dve strany
Chinín je zaujímavou molekulou nielen z hľadiska historického, ale aj farmakologického. Hoci jeho antimalarické pôsobenie je známe už po stáročia, mechanizmus jeho účinku sa dodnes nepodarilo objasniť. V súčasnosti vieme, že chinín pri malárii pôsobí toxicky na druhy Plasmodium malariae a Plasmodium vivax, nie však na druh Plasmodium falciparum. Má taktiež analgetické, nie však antipyretické vlastnosti, čo nám vzhľadom na históriu jeho objavu môže pripadať zvláštne.
Aj keď zachránil chinín veľké množstvo životov, netreba zabúdať ani na jeho odvrátenú stránku. Jeho terapeutický index je nízky a riziko užitia nadmernej dávky je preto vysoké. Medzi najbežnejšie vedľajšie účinky chinínu patrí poškodenie sluchu, bolesti hlavy a nevoľnosť, závažnejšími príznakmi otravy bývajú zvracanie, bolesti brucha, hnačky, vertigo či strata videnia. Kým pri záchrane pred smrťou sa môže zdať, že uvedené príznaky sú primeranou daňou za cenu života, v iných indikáciách je rozumnejšie zvoliť bezpečnejšie liečivo. Ešte donedávna bol chinín v Spojených štátoch amerických často predpisovaný pri výskyte nočných kŕčov v dolných končatinách či v terapii syndrómu nepokojných nôh, pre jeho rozsiahle nežiaduce účinky však FDA v roku 2010 vydala odporúčanie pre lekárov, v ktorom radí v daných indikáciách nahradiť chinín inou účinnou látkou. Chinín však v kombinácii s doxycyklínom, tetracyklínom alebo klindamycínom podľa odporúčaní WHO z roku 2010 naďalej zostáva liečivom druhej voľby v terapii malárie bez komplikácií a v kombinácii s klindamycínom liečivom prvej voľby v terapii malárie v prvom trimestri tehotenstva. Zdá sa tak, že napriek jeho bohatému príbehu, tiahnucemu sa naprieč storočiami, jeho úspechom i pádom zatiaľ chinínu zabudnutie stále nehrozí.
Článok vyšiel v časopise Farmakoviny, číslo 4, akademický rok 2019/2020. Celé číslo nájdete na odkaze: https://issuu.com/farmakoviny/docs/pdf.
Zdroje:
NAGY M., MUČAJI P., GRANČAI D. Farmakognózia. Biologicky aktívne rastlinné metabolity a ich zdroje. Učebnica pre študentov farmaceutických fakúlt. 2. slovenské vydanie. 2. vyd. Bratislava: Herba, 2017. 399 s. ISBN 978-80-89631-64-3
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3121651/
https://iancommunity.org/cs/what_do_we_know/story_of_quinine
http://broughttolife.sciencemuseum.org.uk/broughttolife/techniques/quinine
https://web.archive.org/web/20151205063338/http://www.drugs.com/monograph/quinine-sulfate.html
https://biocare.sk/eshop/produkt/chinovnik-lekarsky-kora
https://www.who.int/news-room/fact-sheets/detail/malaria