Farmaceutická chvíľka poézie
Autor: Martina Podžubanová
Strasti a útrapy lekárenskej praxe
Farmaceutická chvíľka poézie
Je sedem dvadsaťosem ráno. Študent ako prváčik nervózne stepuje pred zatvoreným vchodom, urputne bojuje so zívnutím, ktoré doňho neustále dobiedza. Okoloidúci naňho šomrú, keď ho musia na úzkom chodníku obchádzať, podaktorí sa aj začudujú, či nemá mladý aj lepšiu robotu než čumieť ráno do výkladu. Mohol predsa ešte spať! Ale študent vie svoje. Chcel či nechcel, dni prázdnin sa minuli – nastal čas povinnej lekárenskej praxe.
Keď študenta po otvorení srdečne privítajú vo voňavej oficíne, na zlomok sekundy ho zahreje pri dušičke, že tu naňho predsa len budú dobrí. Potom tá chvíľočka skončí a magistra si uvedomí, že do lekárne nevošiel pacient, ale praktikant. Úsmevy na oboch stranách razom povädnú. Tak teda tu máme šatňu, zlož sa, začuje študent, než mu všetci na pol hodiny zmiznú z dohľadu. Iba potom sa vynorí osadenstvo lekárne, v ktorej má stráviť nasledujúce mesiace. Nedeje sa to postupne, v pozadí neznejú fanfáry a nestrieľa sa šampanské. Sem-tam si ho niekto príde obzrieť, ak má laborantka dobrý deň, možno sa mu aj predstaví. Na jazyk sa tisnú slová Jozefa Cígera-Hronského: ...nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval... Formuje sa uvedomenie prvého dňa povinnej púte – praktikant je pre lekáreň viac príťažou než prínosom.
Študent je však od prírody tvor vynaliezavý a tvrdohlavý, nenechá sa odradiť prvotnými známkami neúspechu. Aktívne sa snaží zapájať do konverzácií s novými kolegyňami (kolegov nemá), derie sa k táre ako bojovník na druhú stranu frontu, horlivo si zapisuje, čo sa mu zdá užitočné, to jest úplne všetko. Čoraz nasrdenejšie pohľady magistry ostré ako britva akoby vo svojom nadšení ani nebadal, len kdesi vzadu v hlave sa mu slabým hláskom ozýva otázka, či náhodou nezavadzia. A prečo by vlastne mal? Niekde sa to predsa naučiť musí. Možno aj magistra zdieľa podobný názor, zároveň sa ale sama seba pýta, prečo to len nemohlo byť v nejakej inej lekárni.
Keď už je študentovo dobiedzanie naozaj neústupné a ona si matne spomenie, že aj jej to kedysi dávno musel niekto vysvetliť, máličko pookreje a nechá neboráka, nech sa trochu zorientuje v zákutiach zložitého lekárenského systému. Čo je pre ňu rutina je preňho ako preplávanie Atlantiku v nafukovacom člne. Toľko možností, tlačidiel, upozornení, výnimiek a poznámok a na ich spracovanie len desať sekúnd. I tých je netrpezlivému pacientovi priveľa, keď nervózne na táru klopká prstami, aby si študent poriadne uvedomil, aký je pomalý. A už prichádza ďalší, za ním tretí, štvrtý, desiaty. Akoby sa v celom susedstve dozvedeli, že v miestnej lekárni majú nového praktikanta, ktorého treba čím skôr odradiť od vysneného povolania. Po hodinke expedovania študent s radosťou uteká kamsi dozadu na príjem, lebo zazvonil zvonček ohlasujúci príchod nového tovaru. Gumičkovanie škatuliek nikdy nemohlo byť príťažlivejšie ako v tejto chvíli.
Hoci príjem nového tovaru spočiatku pôsobil sympaticky, študent rýchlo pocíti nával otrávenej nálady, aký prichádza len s rutinnou činnosťou. Zabáva sa, ako môže – vytvára si zo škatuliek na sirupy ťažkých hadíkov, vitamínové prípravky v okrúhlych liekovkách usporadúva do sedmičiek, aby vytvárali peknú kryštalickú štruktúru pripomínajúcu kvietok. Všetko preto, aby mu to nemenej otrávená laborantka zase zbúrala, keď tovar po naskladnení znova rozgumičkuje a založí do políc. Jedno šťastie, že prichádza magistra s papierikom v ruke – prišiel recept na individuálnu prípravu.
Študent – absolvent gymnázia – nabehne do laboratória s takou radosťou, akoby boli Vianoce. Po roku dištančnej galeniky sa mu ani nemá kto čo čudovať. Starostlivo si vyhrnie rukávy, zastrčí vlasy za uši, vyumýva dlane – a to by aj bolo všetko. Kde len začať? Trikrát musí laborantke vysvetliť, že od čias organiky v rukách nedržal roztieračku s roztieradlom, kým mu uverí. Recept si prechádzajú spolu slovo po slove, potom študent hodnú chvíľu blúdi, kým v laboratóriu nájde všetky dve suroviny potrebné na výrobu jednoduchého roztoku. Keď si má prepočítať riedenie, obleje ho pot, akoby trojčlenku jakživ nevidel. Pri vážení ani nedýcha a spotrebuje tri signatúry, kým ju vypíše správne. Aj napriek zakopnutiam sa mu ale miešanie páči, skrýva sa v ňom čosi upokojujúce, úplne odlišné od tŕpnutia pri najrôznejších otázkach pacientov vpredu pri táre. Škoda len, že receptov chodí tak málo.
Než sa študent nazdá, ocitne sa znova pri pacientoch, potom pri tovare, v laboratóriu, a tak stále dokola. Kĺže sa na pomyselnej hranici, nerozhodnutý, či sa mu dané činnosti páčia. Najradšej by expedoval vždy, keď bojuje s horami nového tovaru, a zase naopak. Len hmlisto si uvedomuje, že v lekárni sa mu nepáči skôr z dôvodu, že sa v nej ešte nevie orientovať, než z toho, že by sa o takúto prácu naozaj nezaujímal.
Zrak sa mu vyjasňuje len pôsobením času – má za sebou dni a týždne, keď si postupne uvedomuje, že zvládol rozpustiť kyselinu salicylovú či vydať liek v predpísanej sile aj bez rád druhých. Čoskoro aj magistra pochopí, že nie je na škodu mať pracovnú silu navyše (a zadarmo), keď si chce odbehnúť kúpiť obed. Študent, hoci strávil štyri roky nasávaním vedomostí najrôznejšieho druhu, toho pri nástupe na prax naozaj nevie veľa – rád ale nasaje aj ďalšie informácie, ak ich zdroj niekde objaví. Bodaj by každá výučbová lekáreň bola takýmto zdrojom pre každého študenta, ktorý prekročí jej prah. Ďakujeme každej jednej magistre a laborantke, ktoré neprekrúcajú očami, keď nás zbadajú (respektíve to robia len vtedy, keď ich nevidíme). Bez vás by sa z nás nemohli stať farmaceuti, akých si naša spoločnosť zaslúži.