Farmaceutická chvíľka poézie
Autor: Martina Podžubanová
Óda na jedinú dolinu na kopci
Farmaceutická chvíľka poézie
Úzka, dlhá, tmavá chodba, na prvý aj druhý pohľad neprívetivá, sa vinie pred študentom. Už dvere, pokryté od vrchu po spodok nálepkami z parlamentných volieb a z akciových ponúk z Billy, naznačujú všeličo. Zámka šťukne, prúžok svetla poodhalí neveľkú miestnosť. Vo vzduchu sa vznášajú čiastočky letného prachu, cez prázdniny nebolo duše, ktorá by ich naháňala s utierkou. Hodiny ešte neodbili dvanásť a v izbe je už teraz nepríjemne teplo. Mŕtvolné ticho, také neprirodzené pre toto miesto, narušia len občasné prejavy milostnej rozkoše z vyššieho poschodia. Študent je spotený a zničený, ledva stačí prekročiť prah a naposledy zodvihnúť kufor, ktorého hmotnosť takmer ohýba časopriestor. Tvrdo dopadne na staručkú posteľ, až sa na okamih ľaká, že ju zlomil. Na tvári mu však predsa hrá úsmev. Priveľa času ubehlo odvtedy, keď mu naposledy dovolili vrátiť sa. Nikdy sa na internát netešil tak veľmi ako dnes.
Po zaslúženom oddychu je študent ako obrodený a s vervou sa púšťa do boja s haldou vecí, čo si do malinkej izby poprinášal. Rýchlo prichádza na to, že vratké poličky a skriňa nedokážu pojať všetok jeho majetok (minimálne tých päť kíl jabĺk a zemiakov z otcovej záhrady určite nie). Vykladá, skladá, prekladá, nijako mu to nevychádza. Ešte, že je tu ten balkón, poteší sa a začne lomcovať kľučkou, ktorá má najlepšie časy dávno za sebou. Balkónové dvere sa s desivým škripotom napokon otvoria a odhalia čosi, čo študentovi doma nechýbalo určite – holubia dominancia na pôde internátov ani nemôže byť vyjadrená výstižnejšie. Ponorený do úvah o tom, aký čistiaci prostriedok by bol na vtáčí trus najvhodnejší, sa pomaly, ale isto presúva k organizácii kúpeľne.
Nestihne ešte ani siahnuť na vypínač, keď ucíti ten zvláštny zápach. Je to snáď možné...? Akademický rok sa ledva začal a umývadlo už je plné neumytého riadu ktovie odkedy. Topí sa v kalnej vode páchnucej po zvyškoch jedla, peniažky na saponát, zdá sa, nezostali. Ani pohľad naokolo nepôsobí utešujúco. V jednom rohu zazrie študent diery po chýbajúcich kachličkách, v tom ďalšom zbadá nazeleno kvitnúť pleseň. Hodnú chvíľu zvažuje, či sa má priblížiť k toalete – už z diaľky sa zdá, že bude potrebovať zásah údržbárov. Aspoň tá sprcha vyzerá v poriadku. Pravda, vyzerať a byť sú dve odlišné veci, ako študent zisťuje, keď v odtoku nachádza zvyšky bujných hrív, za ktoré by sa nemusela hanbiť snáď ani bájna Medúza...
Pozbavený všetkých ilúzií sa zlomený študent pomaly, neisto blíži k chladničke. Zvažuje, aké prekvapenie tam naňho môže čakať, húta, či ich nebolo na jeden deň až priveľa. Zatvorí oči, potiahne... Náhle zarinčí sklo a na nohu mu padne čosi slizké. S výkrikom odskočí temer až k balkónu, keď si uvedomí, že predchádzajúci obyvateľ mu na pozdrav zanechal staručkú fľašu kyslých uhoriek. Rozbitá nádoba so zaváraninou uvoľní nepríjemný zápach a ďalšiu nemilú povinnosť pre študenta. Už len toto mu chýbalo...
Nasledujúce hodiny trávi drhnutím, vynášaním odpadkov a rozčarovaním. Čo? Čo mu vlastne na tom internátnom živote tak chýbalo? Doma mal poriadok, čistotu, pokoj, dostatok miesta...
Ešte skôr, než sa mu zúfalstvo naplno rozvinie v hlave, začuje klopanie na dvere. Spolužiaci, ktorých takmer dva roky nevidel, ho nadšene zdravia a nepozvaní sa derú dovnútra. No a čo, že študent ešte neskončil so sanitáciou svojich skromných priestorov. S radosťou, akú nepocítili už dávno, sa pustia do nadšených debát, ktoré trvajú a trvajú a nemusia brať ohľad na to, že sa jeden deň preklápa do druhého, pretože toto miesto nespí nikdy. Študent pomaly, ale celkom isto zabúda na všetky nepríjemnosti, ktoré ho ešte donedávna tak škreli. Čo na tom, že nebýva v novom a o všetko sa musí deliť. Dlhé mesiace mu boli jediným spoločníkom štyri biele steny a i keď boli jeho vlastné, nikdy mu nedokázali nahradiť teplo jedinečného spolunažívania, aké je možné len v tomto období jeho života. Nikde inde a nikdy inokedy by instantná polievka nemohla voňať tak lahodne, technopárty znieť tak ľubozvučne a život pripadať tak bezstarostne. Tu je študent vo svojom prostredí, cíti sa ako ryba vo vode a zažíva tu krásne chvíle v nevšednom bohatstve, ktorého je tu na rozdávanie. Tu je študent naozaj doma a je šťastím bez seba, že sa konečne vrátil.