Farmaceutická chvíľka poézie
Autor: Martina Podžubanová
Konzultant: Radovan Tomašovský
Sám vojak v poli, sám študent v karanténe
Farmaceutická chvíľka poézie
Tik. Tak. Tik. Tak. Minúty sa vlečú jedna za druhou, ako keď odkvapkáva smola – nesmierne, priam bolestivo pomaly. Sladká chuť nanúteného voľna už dávno pominula, vystriedala ju horkosť samoty a nudy. Tik. Tak. Koľko ešte? Ozýva sa hlas uzamknutý v tichej izbe. Nik mu neodpovedá. Život študenta v karanténe návštevami neoplýva.
Dúfal, že je to len nádcha. Ha... Hapčí! Obyčajné prechladnutie, nič viac. Vo vzduchu teraz toho predsa lieta toľko... Hora použitých vreckoviek sa pod vlastnou váhou začína zosúvať a zlostné, podozrievavé pohľady spolubývajúcich z bunky naostrovať, keď sa študent predsa len odhodlá a objedná sa na test. Nič mu nie je, naozaj je to len nádcha, chlácholí sa tichým, zachrípnutým hláskom, keď čaká v rade na špáranie v nosohltane.
Odkiaľ pochádza tá istota? Zo strachu o blízkych, o samého seba? Z neochoty dobiehať zameškané laboratórne cvičenia? Možno je to kúsok z toho a kúsok z onoho, pravda predsa málokedy býva jednoliata. Že sa ale zo všetkého najviac študent desí izolácie, o tom nie je pochýb. Rovnako, ako nie je pochýb o tom, čo tak dlho popieral. Mobil ticho pípne a odhalí najnepríjemnejšie zo slov posledných dní – pozitívny.
No do... Karantény. A čo teraz? To predsa vie – musí sa nahlásiť. Internáty majú prísnu politiku a náš študent je zdravotník v zácviku, vie, aká je jeho povinnosť v rámci ochrany verejného zdravia. Ale čo, prepána, bude tých desať dní na opustenej izolačnej bunke robiť...? Prv, než stratí aj ten kúsok odvahy, čo v sebe našiel, vyplní čerstvý pacient formulár zriadený presne na tento účel. Stlačí enter a ukradomky sleduje svoj mobil. Minútku, dve, desať... A smartfón mlčí. Hodiny ubiehajú, nervozita visí vo vzduchu ako na tenkej nitke, nik ju ale neprichádza prestrihnúť. Tak funguje ten formulár alebo nie?
Až keď študentova dušička pookrieva a šokovaní spolubývajúci na bunke si pomaly začínajú zvykať na neustálu úzkostlivú dezinfekciu všetkých spoločných priestorov, prichádza dlho očakávaný telefonát. Pokašliavajúcemu nezostáva nič iné, než sa pobaliť. Potraviny, oblečenie, notebook, router, knižka, hrnce, šampón, všetko piate cez deviate napĺňa primalý kufor a on nemá ani spolovice šancu splniť svoju úlohu. Keď je študent hotový, vyzdvihne ho zamračený pracovník SBS a odprevádza ho na miesto, ktoré sa má na desať dní stať celým jeho svetom. Chorý sa cestou snaží zistiť čo najviac. Vychádzanie z izby? Vylúčené. Ani na prechádzku do lesa? Ani na prechádzku do lesa. Izolanti musia zostať izolovaní. Ach... Skleslú dušu neohreje ani jej vtipné nové meno (keď je teraz študent izolant, dovtedy bol čo, vodič?). Dorazia na miesto – tichú, prázdnu, osamelú bunku. Po krátkom spoločnom putovaní a posledných vymenených vetách SBS-kár študenta opúšťa, a ten zostáva po prvý raz naozaj sám. Vybalenie trvá oveľa menej a chýbajúcich vecí je oveľa viac, než študent predpokladal. Už ale nie je cesty späť, treba to vydržať.
Jednou z prvých vecí, čo sa izolantovi ženú hlavou, je problematika stravovania. Zbalené potraviny mu vydržia maximálne tri dni... Internát ale našťastie podáva pomocnú ruku a študent je milo potešený, pretože sa mu splnil dávny sen – dvakrát do dňa prichádza jedlo z jedálne za ním, nie on za jedlom. Ani to bývanie nie je také zlé, ako očakával – okrem čistej posteľnej bielizne ho na izbe čakali aj hygienické potreby či vrecia na odpad (po ktorý sa mimochodom pracovníci internátov taktiež pravidelne zastavujú). Existenčné otázky sú teda zažehnané a študent nemusí čeliť svojmu osudu ani hladný, ani špinavý. Čo ale s časom, keď tu nie je nik, s kým by ho trávil?
V novoobjavenom, nečakanom tichu izolačnej izby sa študent nevoľky učí pokojnému životu. Od stien sa viac neodrážajú nahnevané výkriky spolubývajúcich na rozhodcov futbalového zápasu ani hlasná hudba (reprák zostal nechtiac zabudnutý v pôvodnej izbe). Zostali len myšlienky, ktoré náhle rozprávajú oveľa hlasnejšie než obyčajne. Každou chvíľou prichádzajú nové nápady, čo všetko sa dá vo chvíľkach strávených len so sebou podniknúť, a študent si postupne spomína na svoje zážitky, postrehy, záľuby a inšpirácie, na ktoré mu v rýchlo žijúcom svete dneška vytrvalo sadal prach. Prúd myšlienok v trvaní izolácie naberá čoraz väčší poriadok a systém, študent ani nevie ako a pozoruje, ako jeho dni dostávajú kontúry pravidelnosti. Bez vplyvov zvonka je zrazu schopný venovať oveľa viac času štúdiu a brigáde, vďaka výdobytkom moderných technológií toho dokáže aj spomedzi štyroch stien stihnúť úctyhodne veľa. Povinností je razom pomenej, vytvára sa čas aj na dlho odsúvané pôžitky – dopozeranie seriálu či dočítanie knihy, ktoré odkladal až kamsi na vianočné prázdniny. Moment, uvedomuje si pacient po pár dňoch relatívne zmysluplnej činnosti, takto teda vyzerá karanténa?
Keď napokon nastáva deň príchodu vytúženej slobody, študent ju prijíma oveľa pokojnejšie, než by si kedy bol pomyslel. Oddýchnutý ako už dávno nie vychádza na svetlo a hoci sa teší zo spoločnosti blízkych, ktorí mu tak veľmi chýbali, a z neobmedzeného pohybu, kamkoľvek sa mu zachce, kdesi vzadu v hlave sa mu tichým hláskom ozve prekvapujúca, no predsa s pokorou prijatá myšlienka – veď to vlastne ani nebolelo. Nečakane málo bolestný zážitok mu zostáva v pamäti ešte veľmi dlho, i keď druhý raz by si ho už istotne vyskúšať nešiel. S trochou šťastia (a obozretnosti skrytej vo vakcíne, respirátore a dezinfekcii) sa naň už hádam nebude musieť podujať znova.