Milý denníček...

Milý denníček,

dnešná príhoda ma obzvlášť dostala.

Boli sme od seba vzdialení na milimetre, na steblo trávy, na vtáčie pierko. Hľadel na mňa svojimi hlbokými hnedými očami, dych sa nám zachytil kdesi na polceste k tomu druhému a svet sa celkom zastavil. Aj špendlík by bolo v tej dokonalej chvíli počuť spadnúť. Nesmelo ma chytil za ruku, potom sme sa zľahka vzniesli do vzduchu a... A sakra. Vždy to musí mať nejakú nereálnu zložku (ako keby tam bola iba jedna...).

Zo sna ma vytrhol budík na mobile a ja som po ňom s vrcholnou nechuťou a s ďalším citovým sklamaním v srdci čapla tak, ako môj nesmierne trpezlivý strýko zvykne čapať po telke, keď Real prehráva. Mobil z nočného stolíka prirodzene spadol s rachotom na zem a zvoniť ani náhodou neprestal. Mátožne a s veľkým sebazaprením som sa, stále v polospánku, v tom najčudnejšom uhle vyklonila z postele a rukou naslepo hmatala po dlážke, kým som smartfón nenašla a konečne ho neutíšila. Displej v náhlom tichu otravne svietil do tmy a dráždil mi oči. Len úchytkom som zachytila zobrazený čas – 7:13. Chvíľku mi trvalo, než mi to docvaklo. Počkať... Čo?

Vyskočila som z postele ako zmyslov zbavená a cestou som z celej sily udrela čelom do poličky s knihami, zavesenej tak inteligentne priamo nad mojou hlavou. Nadávajúc a ochkajúc som s rukou prilepenou na boľavom čele začala pobehovať po maličkej izbe. Ako dostihový kôň som preskakovala kôpky učebníc a pokreslených papierov z farmchemy (toto slovo sa ako píše?) sťa zákopov chrániacich ma pred skúškami a v hlave som horúčkovito hľadala informáciu o tom, kedy mi ide najbližší autobus do školy. Toto nestihnem ani lietadlom, prebleslo mi hlavou, keď som zúrivo strkala ruku do rukáva prvého pulóvra, ktorý mi v skrini prišiel pod ruku.

Vždy si večer vravievam, že nebudem ponocovať, aby sa presne takéto veci nestávali, a aj tak to nikdy nedodržím, vyčítala som si, kým som si naťahovala ponožky (na každú nohu inú, prirodzene). Skoro celý včerajší deň som zase raz zabila odkladaním všetkého a v noci som nariekala, koľko nám toho v škole nakladajú. Hej, cítim z tejto svojej výpovede, na ktorej strane rovnice sa nachádza vina, ale chvíľu ma ešte nechaj, nech sa posťažujem. No načo? Na kieho čerta mám písať protokol z cvičenia, ktoré som neodcvičila? Z cvičenia, ktoré som neodcvičila...

Dívala som sa v zrkadle na hniezdo na mojej hlave, do ktorého by som bola nalákala možno aj Hedvigu, keď ma moje náhle zistenie ovalilo, a nebola som si istá, či sa chcem v tej chvíli rozosmiať alebo si poklepať po čele. Pomaly, sťaby v nejakej teatrálnej scéne, som zodvihla pohľad na hodiny nad zrkadlom. Mala som ešte krásnych dvanásť minút času na to, aby som sa pohodlne usadila a pripojila sa na online cvičenie z gnózy.

Keď si teraz takto spätne uvedomujem celú trápnosť tej situácie, som zrazu celkom rada, že sa sestra rozhodla zostať počas pandémie na internáte v Prahe. Doslova mám pred očami, ako by sa zo mňa rehotala a doberala si ma kvôli tomu ešte pol roka. Takto som sa len sladko usmiala na jej prázdnu posteľ, ktorú momentálne využívam ako skladisko letného oblečenia. Kvôli opatreniam som ho vôbec nevynosila, pripravila som ho tam len na to, aby som ho zaniesla do šatníka na chodbe a vylovila si z neho zimnú výbavu (ktorú najskôr taktiež nevynosím).

O pár minút neskôr už som o niečo menej zadýchaná a strapatá sedela za písacím stolom s perom a zošitom v ruke a, samozrejme, s notebookom pred sebou. Hodina začala tradičným „HALÓÓÓ, počujete ma?“ našej vyučujúcej, ktoré musela zopakovať ešte trikrát, kým sa niekto ochotný súhlasne ozval. Skúmavým pohľadom som si prešla všetky otrávené tváre v sekajúcich záznamoch z kamier a zahriala ma myšlienka, že som medzi nimi vďaka bleskovému kardiu vyzerala najčerstvejšie a, čo sa teda stáva len zriedka, ešte aj najlepšie oblečená. To zase také ťažké nebolo – Gabika prišla v pyžamku a Marek v McDonald’s zástere, v ktorej si včera pravdepodobne ľahol spať.

Náplňou cvičenia boli korene a len snímajúca kamera mi zabránila, aby som si už raz udreté čelo otrieskala o stôl. Medzi jednotlivými preparátmi som nevidela rozdiely, ani keď sme ešte chodili do školy, nieto teraz, keď som ich skúmala na rozmazaných fotkách v prezentácii. S úporným sústredením som čarbala jednu tmavú guľôčku vedľa druhej, netušiac, čo z toho mišmašu je ešte kambium a čo už sekundárny floém. Po troch úmorných hodinách umeleckej tvorby, keď už som trikrát napísala, preškrtla a znovu napísala spojenie Ipecacuanhae radix, som hrdinsky zodvihla hlavu a fiktívnu ručičku v programe, aby som protokol odovzdala. Vyučujúca celé dve minúty trvala na tom, aby som jej ním mávala pred kamerou, až kým sa napokon nerozhodla, že bude predsa len lepšie, keď jej ho odfotím a pošlem na mail. Spolužiaci ma nasledovali a keď všetci odovzdali, boli sme milostivo prepustení z hovoru.

To by nateraz bolo všetko, milý denníček, utekám sa naraňajkovať. Dúfam, že to stihnem, kým sa začne seminár z farmchemy. Včera som si tie vzorce kreslila štyri hodiny, ale človeče, vôbec mi to nechce ísť do hlavy. Už vidím, ako si nebudem vedieť spomenúť ani na dopamín. A zase to bude o tom istom – mládeži, vy sa neučíte! Ach jaj.