Milý denníček... #3

Autor: Martina Podžubanová

s novým rokom prišli nové predsavzatia a ako tradične sa aj veľmi rýchlo pobrali preč. Nie, že by ma to nevýslovné množstvo mnou zjedených punčových rezov už nezahanbovalo (zároveň som na seba ale určitým spôsobom hrdá – nebola by som si pomyslela, že je to fyzicky možné). No po troch dňoch na stacionárnom bicykli, ktorý mama dostala pod stromček, ma to jednak už nebavilo, jednak som už bola unavená a jednak na mňa mama zlostne zazrela zakaždým, keď som naň zase vyliezla a zabrala jej miesto.

Učinila som teda hlboké poznanie (ktoré tu nepochybne bolo oveľa skôr), že cestu k dlhodobým cieľom si treba rozdeliť na menšie kúsky a každý deň jeden zvládnuť. Nemá zmysel odkrútiť na bicykli naraz (a bez predchádzajúceho tréningu...) dvadsať kilometrov denne, ak sa ráno nebudem vedieť postaviť z postele a odpečiem si nohy aj motiváciu na týždeň vopred. Zmenila som teda taktiku a rovnaký prístup aplikujem aj na prípravu na skúšky, ktoré sú náhle oveľa bližšie, než sa zdalo. Chodím sa teraz každý deň popoludní prechádzať s Harrym za dedinu. Raz ideme do lesa, raz na pole, vždy je to ale aspoň hodina na čerstvom vzduchu (prefiltrovaného cez zadýchané rúško). Počas prechádzky si zvyknem telefonovať s Gabikou, ktorá mi recituje rastliny na gnózu, a tak si zároveň opakujem, čo som sa doobeda naučila. Že tým spolu zaklíname okoloidúcich mi nejako extra neprekáža – aj tak sa od incidentu s kuriérom celá dedina Harrymu vyhýba. 

Včera sme sa počas prechádzky zatúlali ďalej, než som pôvodne mala v pláne. Chcela som zamieriť na lesnú cestičku, ktorá pokračovala na sever, stáčala sa na východ a potom vyúsťovala k starému kameňolomu, odkiaľ viedla asfaltka naspäť do dediny. Vzhľadom na obľúbenosť tejto trasy bola ale cestička celá vychodená a plná blata (a to je vraj január). Pri myšlienke na Harryho a jeho takmer až posvätnú vášeň pre všetko mokré a smradľavé som sa jej teda radšej vyhla a potiahla Harryho na inú odbočku. Matne som si spomínala, že už som tadiaľ kedysi dávno kráčala, a keďže svetla bolo dosť, pripadalo mi to ako zaujímavá príležitosť na preskúmanie okolia. Kráčali sme hlbšie a hlbšie do lesa, holé koruny dubov a hrabov nad nami tvorili mozaikovité obrazy a striedavo k nám prepúšťali lúče zimného slnka. Ponárala som sa do upokojujúceho ticha, prekračovala machové porasty a vnímala ich čerstvosť v mokrom lístí z jesene. Vtedy ma zo zasnenia vytrhol mobil – volala mi Gabika.

„Áno?“

„Ja to neviem!“ ozval sa srdcervúci nárek. Gabika nikdy nepatrila k nervovo zocelenejším študentom. Dištančné skúškové obdobie na tomto fakte nič nezmenilo.

„Ale vieš.“

„Neviem! Sedím nad tým od rána do večera a všetky rastliny sa mi pletú.“

„Snaž sa medzi nimi nájsť nejaké logické spojenie. Väčšinou ide o rovnaké čeľade, prípadne sú niečím charakteristické, napríklad podobná vôňa...“

„Odkiaľ, došľaka, mám vedieť, ako čo vonia?“

Pravda. Kvôli karanténe sme sa celkom vyhli praktickému spoznávaniu drog a Gabiku na rozdiel odo mňa nevychoval pestovateľ byliniek. Vzdychla som si, odopínajúc pritom Harryho z vôdzky. Už sme boli dosť ďaleko a bolo mi ľúto, že sa nemôže voľne pohybovať. Radostne sa rozbehol do húštiny.

„Tak poď, skús mi zopakovať, čo si sa naučila. Na ktorej si časti?“

„Na terpénoch,“ zasmrkala Gabika a vyfúkala si nos.

„Dobre, vymenuj mi päť acyklických monoterpénov.“

„Linalol, geraniol, geranial, citronelol, citronelal.“

Pousmiala som sa.

„No vidíš, že to vieš.“

„Dala si mi najľahšiu otázku, akú si mohla.“

„Ha! Skús sa to opýtať niekoho, kto sa neučil.“

Takto sme sa naťahovali aj ďalej. Skúšala som Gabiku, snažila sa rozpamätať na odpovede a zároveň som stále kráčala za Harrym do mierneho kopca. Občas som na neho zapískala, aby sa mi nestratil, a on zakaždým len neochotne pribehol s vyčítavým výrazom, akoby som ho vyrušila pri dôležitej práci. Hlboko ponorená do tajov gnózy som si prestala uvedomovať, že nemám poňatia, kam kráčam. Vôbec som to tam nepoznala. Od terpénov ma odtrhla až modrá tabuľka, ktorú som v diaľke zazrela. Prižmúrila som oči a s prekvapením som zistila, že som sa ocitla na hranici nášho kraja. 

„Tak to bude Apiaceae, Cupressaceae... Čo ešte?“

„Počkaj, Gabika, musím sa zorientovať.“

„Kde si?“

„To keby som vedela.“

Rozhliadla som sa po okolí, všade naokolo však bolo vidno len stromy. Vyzeralo to ako priemyselné územie, neďaleko som si všimla stopy po lesných strojoch. Matne som si spomenula, že niekde tam by sa mali nachádzať hranice vojenského obvodu. 

„Asi sa otočím a vrátim sa domov.“

„Tak sa otoč.“

„Ale kadiaľ som šla?“ zasmiala som sa nervózne. Spätne som si uvedomila, že som sa hodnú chvíľu len predierala pomedzi stromy, nekráčala som po vyšliapanom chodníčku. Rozhodla som sa teda, že skúsim jednoducho ísť dole kopcom.

„Niekam sa už len dostanem.“

„Ale poponáhľaj sa, kým je ešte svetlo.“

„Idem. Zatiaľ mi vymenuj drogy s obsahom iridoidov.“

„Fuj.“

„Nesprávne.“

Kým sa Gabika rozpamätávala, šmýkala som sa s Harrym po blate nadol a dúfala som, že nájdem nejaký záchytný bod, podľa ktorého sa vrátim, odkiaľ som prišla.

„Určite tam bol Valerianeae radix.“

„Áno, správne. Ďalej?“

„Ešte taký čudný. Ten názov mi niečo pripomínal.“

„Predpokladám, že postavu z Molièrovho Lakomca.“

Ticho.

„Volal sa Harpagon,“ našepkala som.

„Jáj!“ zvýskla Gabika a zreteľne som počula, ako sa plesla po čele. „Harpagophyti radix.“

„Výborne!“

„Na niečo tá maturita z literatúry bola dobrá,“ zasmiala sa Gabika. „Ako to...“

A potom mi musela vypadnúť. I tak bolo úctyhodné, že signál vydržal až do tej chvíle. Nevšimla som si to hneď.

„Ďalej by tam mali byť ešte Gentianeae radix, Centaurii herba a Myrtilli folium. Je to tak?“

Nič.

„Gabika?“

„Učíte sa iridoidy?“ opýtal sa iný hlas. Otočila som sa za podnetom, nečakajúc žiadnu odpoveď. Predo mnou medzi stromami stála blonďavá žena, mohla mať okolo tridsať rokov.

„Áno?“ odvetila som prekvapene.

„Tiež som z farmácie,“ objasnila a dali sme sa do reči. Vysvitlo, že sa prišla do lesa prejsť s manželom – fotografom, ktorý sa k nám onedlho pripojil, a na rozdiel odo mňa obaja presne vedeli, odkiaľ prišli. Prešla som sa s nimi k neďalekému parkovisku, o ktorom som ani netušila, že sa tam nachádza, a keď som im povedala, odkiaľ som, zasmiali sa a ochotne sľúbili, že ma tých desať kilometrov do našej dediny radi odvezú autom. Neprekážal im ani zablatený Harry – zhodou okolností bol ich obitý minivan prispôsobený na prevoz psov.

„Máme doma troch,“ povedal Filip, keď sme prešli do tykania. Hoci som si pripadala ako vo sne a hlások kdesi vzadu v mojej hlave trochu protestoval proti cestovaniu s úplne cudzími ľuďmi, navyše schovanými za rúškami, Filip a Janka nás bez problémov vzali až k nám domov a Janka ma cestou doskúšala z terpénov.

„Ako si to všetko môžeš ešte pamätať?“ nevychádzala som z úžasu.

„Práve mám po rigoróznej skúške z farmakognózie, iba preto,“ vyprskla Janka do smiechu, keď ma vykladali doma. Snáď po tisíci raz som sa im poďakovala a prisľúbili sme si, že sa ešte spolu na nejakú prechádzku vyberieme. Ako som im mávala a videla ich modrý minivan v šere odchádzať, nechápavo som krútila hlavou. Nikdy by som nebola povedala, ako rýchlo sa vďaka farmakognózii dá zoznámiť s novými ľuďmi.