Milý denníček... #4

Autor: Martina Podžubanová

svoj skúškový maratón som úspešne zakončila v pondelok farmchemou a bola by som všetky tie haldy papierov už dávno venovala svojej starej základnej škole do zberu (a vyhrala za ne minimálne bicykel), no ešte som chcela pre prípad potreby chvíľu počkať. Dnes sa totiž udialo čosi ešte významnejšie.

Lukášove štátnice sa s blížiacim sa dátumom a jeho narastajúcou panikou týkali čoraz väčšieho a väčšieho okruhu ľudí.

Prví na rane boli jeho traja mladší bratia (dva kusy ešte žiaci základnej školy), keď mu na Nový rok so zvedavosťou samovraha schovali skriptá. Nebola som pri tom osobne, no nikdy by som si nebola pomyslela, že študentova túžba po vedomostiach môže byť natoľko zúrivá, aby kvôli nej v hustom lejaku vyliezol na strechu kôlne a až potom skontroloval, či mu skriptá neukryli pod posteľ. Keď som sa naňho bola pozrieť o deň neskôr, chudák Lukáš sa celý triasol pod dekou s plným nosom a nadávky zo seba vypúšťal rýchlosťou svetla – ledva som si stačila všímať, ktoré patrili chlapcom a ktoré otázke číslo osemnásť, ktorú sa práve drvil. Súrodenecké prizabitie sa ešte nikdy nemalo v ich rodine tak blízko k realite.

Kruh sa následne rozšíril o všetkých susedov medzi našimi domami. Nútila som totiž Lukáša, aby každý deň aspoň na chvíľu vyliezol na vzduch a vyvetral si hlavu. Spočiatku na to nemal náladu, lebo nechcel prísť o veľa času, ukecala som ho teda aspoň na tri kolá hore-dolu od ich domu k nášmu, aby sa príliš nezdržal a zároveň si na pol hodiny oddýchol. Z našej obednej prechádzky sa rýchlo stala príjemná rutina. Na čo som však pri jej vytvorení ani zďaleka nepomyslela, boli babky špiónky. Koronavírus zobral našim podareným susedám prakticky všetky radosti ich každodenného života – klebety z kostola, klebety z obchodu, klebety cez plot. Zostalo im už len staromódne vykúkanie spoza záclon a vo štvrtý deň našej prechádzky to jedna z nich už jednoducho nevydržala. Keď sme prechádzali popred jej dom, vybehla za nami sťa laň a po operovanom bedrovom kĺbe zrazu nebolo ani stopy.

„Lukááášku?“ prihovorila sa hláskom ako med a ja som stŕpla. Nasledoval výsluch. Suseda chcela vedieť, ako sa máme, ako ide škola, či už končíme. Na striedačku sme jej odpovedali, Lukáša som pritom nenápadne ťahala za rukáv a snažila sa mu naznačiť, aby odpovedal čo najstručnejšie – veľmi dobre som totiž tento druh rozhovorov poznala. Nie, že by som naše susedy nemala rada – sú to šarmantné dámy, vždy hrdé na jediných dvoch „paťikárov“* v dedine. Rozhovory s nimi sa však podobali ako vajce vajcu a mali charakter reťazovej reakcie – ak ste dovolili, aby sa odohral jediný, čoskoro ho nasledovali ďalšie. Presne toto sa stalo aj teraz. Každým dňom nás zastavovalo čoraz viac babičiek, každá s rovnakými témami, obohatenými otázkami typu: „To tota mascička na kark od dochtora mi je dobra či ne?“ Hoci si Lukáš takýmto spôsobom aspoň opakoval farmakológiu, mali na neho naše prechádzky čoraz menší oddychový efekt a napokon sme od nich celkom upustili.

Na záver sa do kruhu dostala aj polícia. Nie, Lukáš nič zlé nespravil. Hoci mal k tomu už veľmi blízko, vydržal ešte stále neprizabiť svojich bratov aj po tom, čo mu na magnetickej tabuli v jeho izbe poprehadzovali rastliny v rámci jednotlivých indikácií. Týždeň pred štátnicami ich však už mal plné zuby, a tak mu jeho mama dala kľúče od svojho kaderníctva, ktoré počas lockdownu musela zatvoriť. Kaderníctvo sa nachádza v prednej časti ich pozemku a hoci to nie je miesto úplne vhodné na učenie, je určite lepšie než traja chlapci trieskajúci do klávesníc pri ďalšej prehratej hre hneď vo vedľajšej izbe (obzvlášť vtedy, keď by ste sa k nim najradšej pripojili). Lukáš mi podvečer zavolal, aby som ho prišla vyskúšať. Ako som kráčala k ich pozemku a z diaľky žmúrila do okienka maličkého domčeka, vôbec som si nevšimla, že sa ku mne zozadu pomaličky blížilo auto. Muselo za mnou zastať približne v čase, keď som si otvárala bránku a prichádzala som k dverám kaderníctva. Lukáš už sedel vnútri, okolo seba mal na zemi porozkladané poznámky a pri jasnom svetle zo stropu ich usilovne študoval.

„Už dávno som nevidela také vysvietené kaderníctvo,“ zasmiala som sa namiesto pozdravu a zavesila si kabát na vešiak, rúško som si len zo zvyku nechala stále na tvári.

„Čo?“ nechápal Lukáš.

„No lebo ak aj ľudia potajme strihajú, maximálne vraj pri malej lampičke, aby ich nikto nevidel.“

„Ále, sem nikto nepríde,“ vyhlásil Lukáš a poklepal na zem vedľa seba, aby som sa k nemu pripojila. „Nechceš si to dať dolu?“

A nato sa ozvalo klopanie. Najprv sme nezareagovali, len sme si vymenili začudované pohľady. Znova niekto zaklopal.

„Daj si rúško,“ šepla som a šmarila som po ňom tú jedinú storočnú handričku, čo som vo vrecku mikiny našla. Mala ružovo-žltý kvetinový vzor. Lukáš na mňa škaredo zagánil a rúško si nasadil.

„Obecná polícia, otvorte!“

Obaja sme pri tých slovách vyskočili na nohy. My máme obecnú políciu? Pokrčili sme plecami, otázka nám obom svietila v očiach. Lukáš napokon otvoril.

„Dobrý večer...?“

Dvere sa roztvorili a dnu vošiel... Rišo. Zahalený respirátorom, ale bol to on. Poriadne som ho nevidela, odkedy skončil základnú školu. Bol to zázrak o dva roky starší od Lukáša a najväčší majster šikany, akého som si pamätala. Celé roky som si predstavovala, ako ho raz uvidím vykrádať domy alebo kšeftovať s ojazdenými autami, v žiadnej z mojich najdivokejších predstáv nemal na sebe uniformu. Ako som sa v tej chvíli pozrela na Lukáša, pochopila som, že jeho myšlienkové pochody boli veľmi podobné.

„Dobrý večer. Kontrola dodržiavania opatrení. Prevádzate tu momentálne podnikateľskú činnosť?“

Svorne sme sa s Lukášom pozreli na porozkladané papiere na zemi.

„Ehm... Nie?“ vyšlo z Lukáša. „Učím sa tu na štátnice.“

Rišo pomaly, pomaličky prikývol. Roky mu zrejme na bystrosti nepridali. Navyše si ani jedného z nás zo školy nepamätal.

„A vy?“

„Ja len pomáham.“

„Ste z jednej domácnosti?“

„Sme z jednej bubliny,“ odsekol Lukáš.

„No len sa hneď neurážajte,“ zareagoval Rišo a čudne sa zasmial. „Robím si iba svoju povinnosť a kontrolujem prevádzky.“

„Musí byť náročné ustriehnuť kaderníctvo a kostol,“ poznamenala som a snažila som sa tváriť čo najvážnejšie.

„To si teda píšte,“ povedal Rišo a ani omylom nezacítil sarkazmus v mojom hlase. „Pokračujte v práci.“

Nato kývol hlavou a vypochodoval von. Keď sa za ním dovreli dvere, vybuchli sme s Lukášom do hlasného smiechu.

„To čo malo byť?“ dusila som sa.

„Najskôr anjel strážny, bdejúci nad mojimi štátnicami.“

„Nechcem znieť negatívne, ale v tom prípade sa ani nemusíš snažiť, s takýmto anjelom máš marec istý.“

Staručká učebnica farmchemy náhle preletela vzduchom a trafila ma do ramena.

Nech však Lukáš horekoval, koľko chcel, veľký deň napokon predsa len prišiel. Celé poobedie sme dnes s jeho aj našou rodinou bezcieľne krúžili po dedine, dívali sa na ich opustený dom a striehli, kedy konečne vylezie von – všetkých nás totiž vyhnal, aby sme dnu nehulákali, kým bude vo svojej izbe telefonovať s komisiou a skladať skúšky. Ako hodina za hodinou ubiehali, dochádzali nám nápady na činnosti aj trpezlivosť so susedami, ktoré sa k našej okružnej výprave po dedine pripojili (ako inak). Keď sme sa ale blížili k ich domu po piaty raz, konečne sa čosi pohlo – konkrétne kľučka vchodových dverí. Objavil sa v nich Lukáš, na sebe mal svoj nádherný tmavomodrý oblek a na tvári úsmev od ucha k uchu.

„MÁM TO!“ zreval na celú dedinu a v papučiach nám vybehol v ústrety. Naši rodinní príslušníci aj so susedami vybuchli do jasotu a než som sa stihla spamätať, dobehol Lukáš ku mne a ako prvú ma od radosti vyobjímal, ani sme v tom rozjarenom klbku šťastia nezachytili otázku tety Kamenickej z horného konca, o ktorej mi Katka neskôr povedala: „Aničko, a to toti dvojo spolu už chodza či ne?“

*paťikár = lekárnik (nem. der Apotheker = lekárnik)