Milý denníček... #7

Autor: Martina Podžubanová

 

Milý denníček,

 

tento semester ubehol neuveriteľne rýchlo. Nádeje na to, že tento rok ešte uvidím brány fakulty a laboratórium, sa definitívne rozplynuli a okrem skúškovej paniky ma čoraz viac nahlodávajú úvahy o tom, ako vôbec môže byť takéto vyučovanie pre študentov farmácie povolené. Momentálne mám pocit, že keď sa raz konečne vrátime, pravdepodobne nebudem vedieť už ani pipetovať. Zato práca s MS Teams mi ide excelentne. Včera som sa dozvedela, že sa mojím pričinením podarilo zachrániť Veronikinu známku z galeniky. Štvrtáci mali totiž pomerne veľký problém s tým, že svoje protokoly z cvičení museli odovzdávať prostredníctvom Teamsu a takmer nikto z nich si nevšimol, že tento nebesami zoslaný užitočný program má nielen funkciu „nahrať“, ale aj funkciu „odovzdať“. Tak sa stalo, že mnoho z nich svoje protokoly v priebehu semestra krásne vypracovalo a nahralo do Teamsu, ale vyučujúci ich nedostali a z prvého skúškového termínu takýchto šťastlivcov povyhadzovali. Keďže ale bola Veronika poučená o mojej skúsenosti s protokolom z farmakológie podobného charakteru, tá si to odklikla správne a včera mi hrdo poslala svoje zaslúžené A. Tá kopa farmchemy predo mnou hneď vyzerala znesiteľnejšie.

 

Ja teraz vlastne ani nie som doma. Gabikini rodičia odišli na týždeň na dovolenku do Tatier, tak ma pozvala k sebe do Košíc, aby sme sa spolu učili na skúšky a konečne sa po pol roku uvideli aj inak ako cez kameru. Bývajú v menšej bytovke neďaleko hlavnej stanice, takže som sa k nim dostala bez väčších ťažkostí aj so svojím orientačným nezmyslom. Prvé dva dni sme len prekecali, prejedli a prehnili na gauči pri seriáloch, iba na tretí deň nám v hlavách začali blikať kontrolky, plašiace nás do učenia. Dnes už sekáme dobrotu. Pekne-krásne sme sa najprv preskúšali z prvých troch prednášok, prešli si metabolizmus liečiv a začali si zúfať nad vzorcami. Kreslenie nejde ani jednej z nás, vždy si zapamätáme najviac dva vzorce zo skupiny. Keď už Gabika po tretí raz v hneve skrčila papier a hodila ho o stenu, rozhodli sme sa, že je čas na obed. Terasy už sú našťastie otvorené, dopriali sme si teda výbornú pizzu na námestí a cestou naspäť sme dostali zaujímavý nápad – učiť sa v parku. Bola by predsa škoda nevyužiť slnečné dni.

„Budeme si kresliť na chodník!“ vyhŕkla Gabika nadšene.

„Máš kriedy?“ zasmiala som sa jej nápadu.

„No jasné, vezmeme si Maťove. Len mi potom pripomeň, že máme skočiť do Dráčika.“

O desať minút a jedno vedierko farebných kried neskôr sme dorazili do parku a uzurpovali si časť rozľahlého basketbalového ihriska, ktorú neokupovali deti zo sídliska. Začali sme zľahka, iba nesteroidnými antiflogistikami, no i tak sme sa v popoludňajšom slnku zapotili. Jednu molekulu sme museli prekresliť aj dvadsaťkrát, kým sme si ju zapamätali, a čoskoro vyzeralo ihrisko ako orientálny koberec.

„Mamičky si budú myslieť, že im chceme zakliať deti.“

„Nič si z toho nerob, na tie pohľady som si zvykla už pri gnóze.“

„Mňa by len zaujímalo, kto tie názvy vymýšľa. Ako keby sme nemali dosť roboty už s kreslením.“

„Ts, a vraj farmácia nerozvíja v ľuďoch umelecké sklony.“

Ako hodiny plynuli, postupne sme sa čoraz menej vládali rozprávať o farmcheme a čoraz viac sme len tárali dve na tri. Napokon zvrtla Gabika debatu na Lukáša.

„No a ako to s ním vlastne teraz je?“

„Štátnice spravil v pohode, dnes mal mať obhajobu. Ale neviem veľa, nie je teraz doma.“

„Kde je?“

„Mal by byť tu,“ uvažovala som nahlas. „Hovoril o nejakom pohovore.“

„On je tu?“ začudovala sa Gabika. „Prečo si sa mu neozvala, že aj ty si v Košiciach?“

„Mala by som?“

Gabika len nechápavo krútila hlavou.

„Veď si sa s ním celý minulý semester učila na zimné štátnice.“

„Však to aj potreboval. Ale s letnými štátnicami vôbec nemal problém, sociálu by mohol vyučovať.“

„No a čo obhajoby a pohovor? Ani si sa ho neopýtala, ako dopadol?“

„Prečo ti to tak prekáža?“ opýtala som sa pobavene, keď som posledný miniatúrny kúsok kriedy hodila do vedierka. „Inak, už nemáme čím písať.“

„Aj tak sa mi už nechce. Neprekáža mi to, len to nechápem. Jeden by si myslel, že ste už dávno spolu.“

„Nielen jeden,“ zasmiala som sa. „Polovica dediny si to myslí.“

Opäť pokrútenie hlavou.

„Vy nie ste normálni.“

Vzdychla som si. Chcela som jej oponovať, keď som si všimla, že sa k nám spoza Gabiky ktosi blížil. Ten ktosi mal na sebe svoj tmavomodrý oblek, tak neprimerane strohý v porovnaní s kvitnúcimi stromami, kúpajúcimi sa v slnečných lúčoch, a na perách úsmev od ucha k uchu. Srdce mi poskočilo skôr, než som si stihla uvedomiť, čo stvára.

„Čo do...“

„Aj som si myslel, že budete tu!“ zasmial sa Lukáš a Gabika sa strhla od prekvapenia.

„Ahoj!“ zvolala som a už som bola na nohách, aby som ho objala na privítanie. „Ako si to vedel?“

„Podľa Gabikinej storky, na fotke bolo vidno kúsok fontány,“ vysvetlil Lukáš, keď sme sa pustili. „Teda, kvalitne ste to tu doriadili. Chudáci tie deti.“

„Ďakujeme za pochvalu. Teraz sa pochváľ ty, ako si dopadol?“

„Čo myslíte?“ vyceril Lukáš zuby a ja som priam cítila hrdosť, ktorá z neho sálala. Alebo snáď bola moja vlastná? „Dívate sa na čerstvo zamestnaného magistra.“

„Blahoželám!“ zvýskla som od úprimnej radosti a znova mu vyskočila do náručia, takmer celkom ako vtedy v zime. Na Gabiku akoby sme na chvíľku celkom zabudli.

„Vy fakt nie ste normálni,“ skonštatovala Gabika viac sklamane než protivne.

„Čo?“ nechápal Lukáš.

„Ale nič, to bolo pre mňa,“ odvetila Gabika. „Takisto gratulujem!“

„Ďakujem!“
„Musíme to osláviť! Nie ste hladní?“ nadhodila som.

„Áno, poďme niekam, ak máte čas. Pozývam vás.“

A tak sme všetci traja skončili na večeri v reštaurácii a bolo nám spolu dobre, tak výborne som sa už dávno nezasmiala. Keď sa napokon večer nachýlil ku koncu a odprevadili sme Lukáša na vlak domov, Gabika do mňa začala neúnavne rýpať.

„Už nechcem počuť ani jednu výhovorku.“

„Ale veď ja sa na nič nevyhováram.“

„Z toho chlapca priam kričí, ako by s tebou chcel chodiť.“

„Nič také z neho nekričí.“

„Veď sa k sebe tak dobre hodíte!“

A tak stále dokola, až to bolo neúnosné. Keď sme si v noci konečne ľahli spať, nemala som hlavu plnú ničoho iného než Lukáša, nebol v nej ani jediný vzorec. Len tesne predtým, než som zaspala, mi napadlo, že to nemusela byť iba Gabikina vina.