Milý denníček...#8

Autor: Martina Podžubanová

 

Milý denníček,

 

letné dni prišli náhlejšie, než som očakávala, a sú oveľa intenzívnejšie, než som predpokladala. Horúčavy nás trápia už viac než týždeň, potok pritekajúci z kopca nad dedinou definitívne vyschol a náš ocko sa konečne nechal presvedčiť, že kúpa záhradného bazéna nie je strata peňazí. Hneď v prvý deň po jeho naplnení sa všetci naši rodinní príslušníci jednomyseľne zhodli, že toto leto by sme sa bez neho naozaj nezaobišli, a čo viac, včera som sa k nim po úspešnom spravení poslednej skúšky z gnózy hrdo pripojila aj ja (tým myslím pripojila bez výčitiek, že sa neučím).

 

S Katkou si bazén náramne užívame, i keď pravda, naše nadšenie by sme mohli prejavovať aj rozumnejšie. Najprv sme z pivnice vytiahli tisícročnú zelenú nafukovačku z dovolenky v Bulharsku, o ktorej som bola dávno presvedčená, že už neobýva zemský povrch. Keď sme zistili, že je stále použiteľná, najprv sme sa ako päťročné pohádali o tom, ktorá z nás dvoch ju musí nafúknuť, a následne o tom, ktorá ju bude používať. Zasiahnuť museli až naši rodičia a spor svojich ratolestí vyriešili s noblesou im vlastnou – nafukovačku priviedol k životu oco a opaľuje sa na nej mama. Kapitulácia oboch prekvapených porazených strán bola nevyhnutná, ale čoskoro viedla k zmiereniu.

„Pôjdeme si kúpiť vlastné?“

„Poďme.“

 

Tak sme si teda vzali dedovu Felíciu a zviezli sme sa do mesta. Presnejšie, ja som nás zviezla, Katka ani po rokoch svoj strach zo šoférovania neprekonala a chýbajúci posilňovač riadenia jej na sebavedomí rozhodne nepridával. V Tescu sa na nás prejavil deficit nakupovania z lockdownu a do sýtosti sme sa vybláznili – vzali sme asi milión citrónov a limetiek, nové poháre a nádobu na limonádu, podsedáky a osvetlenie do altánku, uhlie, mäso a koreniny všetkých druhov na grilovačku a ešte veľa iného. Iba keď sa nám obsah košíka začínal kopiť a vypadávať von, spomenuli sme si, že sme si prišli len po nafukovačky. Katka si vybrala žlto-modrú s opierkou na hlavu, mne zase stačil jediný pohľad na červenú so vzorom šesťuholníkov, aby bolo rozhodnuté.

„Ešte, že si na tú farmchemu celý rok nadávala,“ smiala sa mi sestra.

 

Doma sme si po nákupnej horúčke (z ktorej ockovi zostalo mierne nevoľno, keď uvidel všetky naše úlovky) tak trochu neplánovane spustili záhradnú párty. Začalo to Samom Kamenským, ktorý náhodou šiel okolo nášho domu a so smiechom nám pomohol poprenášať veci do kuchyne a do záhrady. Takto v trojici sme ani nepostrehli kedy a Samo už vyťahoval z garáže náš gril, zatiaľ čo Katka povynášala von taniere a ja som v kuchyni pripravila limonádu.

„Zavolám aj Monike, nech príde tiež,“ skonštatoval Samo a onedlho sa k nám pripojila aj jeho sestra. Takto vo štvorici sme sa na striedačku čapkali v našom novom bazéne a dohliadali na škvrčiace mäso na grile. Vôňa bola lahodná, niesla sa po ulici rovnako neoblomne ako naša hlučná vrava.

„Môžem sa pridať?“ začuli sme od zadného vchodu vzrušený hlas a spoznala som v ňom Šimona Németha, ktorý prišiel vrátiť požičané záhradné nožnice.

„Jasné, poď k nám!“

A tak sa naša partia znova rozrástla, a potom zase, keď prišli brata hľadať starší Dominik s mladším Kubom.

„Milé, ako rýchlo dokáže bazén v lete spojiť ľudí,“ podotkla Katka, keď sme práve sedeli samy v altánku a dívali sa na zvyšok osadenstva, ako v bazéne oduševnene hrali akýsi vymyslený druh vodného póla. Katka nalievala do pohárov limonádu a kládla na gril nakrájanú cuketu, ja som sa však akosi nemala do práce a iba som posedávala.

„Áno,“ odvetila som so zamysleným úsmevom a ďalej ich pozorovala.

„Deje sa niečo?“

„Nie, malo by sa?“

„Si nejaká nesústredená.“

„To sa ti len zdá.“

Pravda bola, samozrejme, niekde inde a moja sestra to vycítila správne.

„Nie je to zvláštne, keď sa máš s niekým stretnúť, ale dotyčný mešká a ty si na dohodnutom mieste všimneš ako prvé to, čo tam nie je?“ nadhodila.

„He?“ nechápala som.

„Však je to zvláštne?“

„Asi áno... To si niekde čítala?“

„Áno, ale to teraz nie je podstatné.“

Zamračila som sa.

„Predpokladám, že teraz nasleduje časť, keď mám pochopiť, čo si mi touto narážkou chcela povedať.“

„Predpokladáš správne.“

„Nechápem,“ priznala som bez mučenia a Katka si sťažka vzdychla.

„Pozri sa na nich,“ ukázala moja sestra na šplechotajúcu bandu v bazéne. „Na prvý pohľad je jasné, kto tam chýba. Presnejšie, kto tam chýba tebe.“

Zrazu ma osvietilo ako na zápočte z fyzikály v prvom ročníku, keď som sa už vzdávala nádeje. Namiesto radosti však do mňa vošiel hnev.

„Nezačínaj s tým ešte aj ty.“

„S ničím nezačínam. Chcem len prvý a posledný raz pripomenúť, že sa zajtra sťahuje preč.“

„Viem.“

Lukáš naozaj definitívne opúšťal rodnú dedinu. Práca v Košiciach bola lákavá a hlavne dobre platená. Minulý týždeň si potvrdil podnájom a postupne si do nového bytu všetko poprenášal.

„Mala by si sa s ním rozlúčiť, ešte kým tu je. Bolo by predsa škoda...“

„Dajte mi s tým už pokoj!“ zahriakla som Katku až priostro a podráždene som vyskočila zo svojej stoličky. V zlosti som odkráčala až do tieňa starej čerešne na opačnej strane pozemku a sadla si k spiacemu Harrymu do trávy. Oprela som si chrbát o kmeň, rukami som si objala kolená. Katka za mnou o malú chvíľku prišla.

„Prepáč.“

„Nie, ty prepáč,“ zareagovala som s povzdychnutím a schovala si tvár do kolien. Katka si ku mne sadla a bez slova čakala.

„Všetci mi to hovoríte. Úplne všetci,“ vyšlo zo mňa napokon.

„Všetci okrem neho?“

„Áno.“

Katka mi položila ruku na chrbát a pritisla si ma na hruď. Nikdy som si nemyslela, že sa dožijem dňa, keď ma moja mladšia sestra bude takto utešovať. Neplakala som, ale nemala som k tomu ďaleko.

„Ani nič nenaznačil?“

„Náznaky by aj boli... Ale ja neviem. Poznáme sa od detstva. Ak by aj k niečomu malo dôjsť, už by sa to asi stalo.“

„Nie nutne. Nikdy ste spolu netrávili toľko času ako posledné tri roky.“

„Keby nebolo farmácie, pravdepodobne by sme sa nedopracovali ani k tomu. Keď teraz doštudoval, zrejme sa vrátime tam, kde sme boli.“

„No. Už sa nedozvieme, ako to byť mohlo, ale budúcnosť sa stále dá ovplyvniť.“

Nato sme chvíľku mlčali. Jemný vánok hučal v korune listov a dozretých čerešní nad nami, z bazéna k nám ešte stále doliehal jasot.

„Asi máš pravdu. Pôjdem sa aspoň rozlúčiť,“ ustúpila som napokon.

„Výborne. Tak sa rýchlo zdvihnime. Mám dojem, že nám prihára mäso.“

 

O hodinku neskôr som sa ešte stále nervózna, no aspoň rozhodnutá plahočila krížom cez pole za naším domom. Dominik mi povedal, že Lukáš o tomto čase bude zrejme polievať, prišlo mi teda jednoduchšie vydať sa za ním touto trasou. „Čo mu len, prepána, poviem?“ pýtala som sa sama seba, kráčajúc za lúčmi zapadajúceho slnka. Nikde nebolo takmer ani duše, zdalo sa, že väčšina susedov už má povinnosti v záhrade za sebou. Než som sa nazdala, ocitla som sa na poli Némethovcov a Lukáš tam naozaj bol. Stál ku mne chrbtom, v rukách mal obrovskú kovovú krhlu a lial výdatné množstvo vody na zvädnuté papriky. Nabrala som odvahu, pomaly som sa k nemu prikradla a poklopala som ho po pleci.

„Ahoj!“

„Ježiš!“ skríkol Lukáš, prudko sa otočil a trafil ma ostrou hranou ťažkej krhly do píšťaly, až som spadla do paprík.

„Au!“ vyhŕkla som od bolesti a len vtedy som si všimla, že Lukáš mal v ušiach slúchadlá. Toto sa môže stať len mne.

„Bože, Klaudi, prepáč...“ začal sa vyľakane ospravedlňovať a hneď si slúchadlá vytrhol. Kým sa ku mne sklonil, opatrne som si trafenú nohu na zemi vystrela a prezrela. Krvácala.

„Vôbec som si ťa nevšimol, prepáč mi to. Ukáž, ako to vyzerá?“

„Nepanikár, zrejme horšie, než to je...“ vyšlo zo mňa mierne roztraseným hlasom, ako som skúmala ranu. „Máš tu niečo na previazanie?“

„Mám, počkaj.“

Prešlo niekoľko minút a môj malý romantický sen sa vydal pračudesnou cestou – ešte stále som sedela medzi paprikami a ubolene sa dívala, ako mi Lukáš okolo nohy obmotáva prúžky zo starej bielej košele na viazanie paradajok.

„Toto na prvej pomoci teda neučili,“ zasmial sa Lukáš.

„To by si najprv musel na tie prednášky chodiť, aby si si tým bol istý,“ doberala som si ho, keď už šok z pádu ustúpil.

„Mám titul? Mám titul.“

„Áno, máš, a vôbec si mi to nepovedal už aspoň dvadsaťkrát.“

„Neviem, komu inému by som to vykladal. Nikto to nevie oceniť tak dobre ako spolutrpiteľ,“ usmial sa na mňa a doviazal posledný prúžok. Zdalo sa mi to alebo v tom úsmeve bolo čosi viac?

„Prepáč ešte raz, vždy polievam so slúchadlami. Čo tu vlastne robíš?“

„Ja...“ začala som opatrne, no nenachádzala som slová. Nemohla som sa mu dívať do tváre. Možno za to mohla bolesť, no náhle na mňa doľahlo vedomie, že to mohol byť náš posledný blízky rozhovor. Zosmutnela som.

„Ty?“

„Chcela som... Chcela som sa rozlúčiť. Než odídeš preč.“

Pohľady sa nám stretli.

„Ale veď ja neodchádzam naveky,“ povedal Lukáš povzbudivo, no tváril sa vážne. „Stále tu budem doma.“

„To áno... Ale na budúci rok už pravdepodobne konečne pôjdeme znova do školy,“ vysvetlila som váhavo a oči som opäť zapichla do zeme. „Ktovie, či sa ešte budeme vídať.“

Lukáš mlčal a ja som sa bála príliš na to, aby som sa pozrela, čo mi chce povedať výraz v jeho tvári.

„Otázka znie,“ vyšlo z neho napokon pomaly, „či by si o to stála.“

V tomto okamihu som sa už viac nemohla dívať inam. Jeho oči boli úprimné a možno ma klamal západ slnka, no zdalo sa mi, že v nich blkotala maličká nádej.

„Áno, stála. A veľmi rada.“

So zatajeným dychom som čakala, čo urobí. Keď napokon nesmelé prsty jeho pravej ruky našli na vlhkej zemi tie moje, zdalo sa mi, že snívam. A ako to už s mojimi snami býva, aj tento bol náhle prerušený – nie však budíkom, ale hlučnou partiou blížiacou sa k nám z nášho pozemku.

„No KONEČNE!“ začuli sme s Lukášom naradostený Katkin výkrik, keď nás zbadala, a obaja sme sa rozosmiali.

„Dobre, že sa sťahuješ,“ šepla som mu, s jeho dlaňou ešte stále na svojej. „V tejto dedine súkromie neexistuje.“