Mladý vedec a jeho objav sú nádejou pre ľudí so zákerným ochorením

Niektorí stredoškoláci sa vo svojom voľnom čase venujú športu či umeniu a iných zas zláka svet videohier či seriálov. No nájdu sa aj takí, ktorí vo svojom voľnom čase snívajú o kariére vedca a o pomoci iným ľudom. Jedného takého by sme vám chceli predstaviť. Viliam Glézl – osemnásťročný výskumník ocenený doma aj v zahraničí.

Viliam Glézl

Pochádza zo stredného Slovenska z mesta Zvolen, kde študuje na Gymnáziu Ľudovíta Štúra vo štvrtom ročníku. Jeho koníčkami sú rybárčenie a najmä veda. Na strednej škole ho začali zaujímať prírodné vedy a gymnázium mu postupom času poskytlo živnú pôdu, na ktorej sa mohol rozvíjať.  

Poďme pekne od začiatku. Viedol Ťa niekto v detstve vedeckým smerom alebo si bol sám len prirodzene zvedavý?

Môj záujem o prírodné vedy začal nadobúdať prvé kontúry v siedmom ročníku na základnej škole. Na biológii sme preberali ľudské telo a za domácu úlohu som dostal pripraviť prezentáciu o uchu. Informácie som zbieral z odbornej knihy mojej mamy, ktorá pracuje na otorinolaryngologickom oddelení. Vtedy som si po prvýkrát otvoril odbornú knižku, skúmal som v nej štruktúru ucha opísanú v latinčine a naučil som sa ju. Po odprezentovaní mojej práce ma pani učiteľka začala podporovať a viesť k tomu, aby som sa viac venoval tejto oblasti. Toto bol primárny impulz pre väčší záujem o biológiu a na gymnáziu som si už len zvolil užší smer, ktorým sa chcem ďalej uberať.

V ktorom ročníku na strednej škole si sa začal venovať svojmu súčasnému projektu?

V prvom ročníku som sa zúčastnil súťaže SOČ (stredoškolská odborná činnosť). So svojou prácou som vtedy vyhral krajské kolo, z čoho boli všetci prekvapení, pretože o túto súťaž mali zvyčajne záujem žiaci až z vyšších ročníkov. Na celoslovenskom kole sa mi v tom roku už uspieť nepodarilo. V druhom ročníku som ho už ale vyhral.

Ako sa stredoškolák dostane k téme svojho výskumu?

Veľmi rád som chodieval vo svojom voľnom čase študovať do Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici, a tam som si prezeral knihu o molekulárnej biológii. Táto oblasť ma veľmi zaujala a pomaly som sa začal oboznamovať s jej špecifickými kapitolami. Skúmal som najmä dynamiku ATP-ázových efluxných púmp a ich schopnosť ovplyvňovať permeabilitu membrány. Zaoberal som sa zmenou príjmu a výdaja týchto energeticky závislých membránových transportérov v dôsledku pôsobenia iných chemických entít. Táto téma ma veľmi zaujala a začal som uvažovať, ako by som mohol tieto poznatky využiť vo svojom výskume.

Mohol by si nám svoj projekt predstaviť bližšie?

Môj projekt sa zaoberá testovaním epigalokatechín-3-galátu (EGCG) na bunkách kolorektálneho karcinómu v in vitro podmienkach. Začali sme takou základnou hypotézou, chceli sme otestovať jeho antineoplastickú aktivitu na bunkách kolorektálneho karcinómu. Do tejto štúdie sme pridali aj chemorezistentnú líniu. Nakoniec sme potvrdili antineoplastickú aktivitu a popritom sme získali aj veľmi pozitívne dáta práve z tejto chemorezistentnej línie. Rozhodli sme sa výskum preorientovať na problematiku toho, ako EGCG vplýva na chemorezistenciu v tejto nádorovej línii. Pomocou PCR metódy sme začali skúmať expresiu efluxných púmp, teda energeticky závislé membránové transportéry, ktoré vyhadzujú chemoterapeutikum do extracelulárneho priestoru. Zistili sme, že EGCG znižuje expresiu efluxných púmp. Vytvorili sme kombinovanú terapiu pozostávajúcu z 5-fluorouracilu a EGCG, ktorá dokáže znížiť rast nádorových buniek a taktiež má antineoplastickú aktivitu v spomínanej chemorezistentnej línii, takže znižuje chemonaivitu voči liečbe odolných buniek.

Ako Ti vôbec prišla na um myšlienka, že by EGCG mohol vykazovať antineoplastickú aktivitu?

S touto látkou som sa zoznámil práve v spomínanej vedeckej knižnici. Primárne som chcel skúmať celkom zaujímavé spojenie EGCG s liečbou akné. Postupne, ako som si prechádzal články na internete, narazil som na schopnosť EGCG modifikovať nukleárny faktor kappa B (NFκB), z čoho vyplýva jeho antineoplastická aktivita.

Prečo si sa rozhodol skúmať práve rakovinu hrubého čreva a nie iné karcinómy?

Prvým impulzom je anamnéza tohto ochorenia v našej rodine. Ďalším dôvodom bolo, že je to jeden z najrozšírenejších typov karcinómov v celej Európe. Keď sa pozrieme na prevalenciu tohto ochorenia, tak zistíme, že sa čím ďalej, tým viac posúva na nižšie sféry demografie, teda na tie nižšie vekové vrstvy. V dnešnej dobe vidíme kolorektálny karcinóm napríklad aj u päťdesiatnikov, čo pred tridsiatimi rokmi bolo možno vzácnym javom.

Okrem SOČ si sa zúčastnil viacerých súťaží celosvetového významu. O aké súťaže konkrétne išlo? Čaká Ťa ešte prezentácia Tvojho projektu na nejakej súťaži, ak áno – kde?

Zúčastnil som sa spomínanej SOČ, v ktorej som postúpil na prezentáciu nášho projektu v Česku. Ďalej som sa zúčastnil Vernadského národnej súťaže, kde sa mi podarilo vyhrať kategóriu Medicínska biológia, genetika a prevencia chorôb, a taktiež som získal Cenu za najvedeckejší prístup v celej súťaži. Tiež som sa zúčastnil súťaže ISEF (International Science and Engineering Fair). Súťaž sa mala konať v Kalifornii, bohužiaľ sa ale kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii súťaž pretransformovala na prezentáciu prác a prebiehala virtuálne. Minulú jeseň som sa ešte zúčastnil súťaže Sigma XY, kde som bol so svojou prácou jediným európskym zástupcom.

Na výskum, akému sa venuješ, poznatky z biológie určite nestačia. Nechýbali Ti v začiatkoch základy napríklad z chémie, ktoré si si musel doštudovať sám?

Chémia mi chýbala na základnej škole, pretože tam som problematike poriadne nerozumel. Keď som ale prišiel na gymnázium, dostal som výborného pedagóga a v priebehu dvoch ročníkov som bol schopný v chémii dosiahnuť úroveň, ktorá mi na výskum postačovala.

Kde Ti bolo umožnené pracovať na Tvojom výskume a aká bola cesta pri hľadaní laboratória?

Mali sme pomerne veľký problém dostať sa k niekomu, kto by mi mohol pomôcť s praktickou časťou. Laboratórium sme hľadali viac ako pol roka, po celom Slovensku sme ich oslovili niekoľko. Až pani profesorka, ktorá ma učila biológiu, ma oboznámila s jedným projektom, v ktorom spolupracujeme so SAV (Slovenskou akadémiou vied). Projekt slúži na vyzbieranie prostriedkov na liečbu rakoviny. Skúsili sme kontaktovať pracovníkov SAV, ktorým sa idea projektu zapáčila. Začali sme na ňom pracovať a pracujeme na ňom doteraz.

Ako sa Ti pracovalo v samotnom laboratóriu?

Zo začiatku to bolo komplikované, keďže skok z gymnaziálneho laboratória na odborné bol veľký. Prvé dva až tri týždne som tam blúdil, ale neskôr som sa prostredníctvom pozorovania iných a tvorby protokolov s neznámym prostredím zoznámil. Začal som sa v ňom cítiť prirodzene a prestal som mať strach z toho, čo idem robiť. Teraz už väčšinu času pracujem v laboratóriu samostatne, poprípade s dozorom, ktorý ma navedie a skontroluje výpočty, a ďalej pokračujem sám.

Stretol si sa vo svojom výskume s nejakými prekážkami, s ktorými si sa musel popasovať?

Veľkou prekážkou bola vzdialenosť miesta môjho bydliska a samotného laboratória. Musel som dochádzať zo Zvolena do Bratislavy. Vo výskume na začiatku išlo všetko veľmi pekne a hladko. No čím hlbšie som sa do problematiky ponáral, tým viac nových problémov sa začalo objavovať. Niektoré molekulárne dráhy mi spolu nesúviseli, polovicu teórie som musel prekopať. Musel som pochopiť prepojenie výsledkov z praktickej časti a teórie. No všetko toto považujem za bežné problémy, ktoré k vedeckej práci patria.

Čo Ťa dokázalo motivovať v pokračovaní vo výskume pri zakopnutiach, ktoré idú ruka v ruke s prácou vedca?  

Veľkou motiváciou je, keď sa pozrieme na to, ako veda pomáha ľudom. Primárne som chcel študovať medicínu. No raz som si prečítal jeden pekný citát, ktorý hovoril, že lekár dokáže zachrániť stovky ľudí, ale výskumom dokážeme zachrániť milióny. Toto bol bod, v ktorom som si povedal, že možno dokážem pomôcť ľudom viac ako vedec než ako doktor medicíny.

Dal sa Tvoj výskum skĺbiť so štúdiom, nebolo to časovo náročné?

Spočiatku to bolo náročné, neskôr mi ale škola vytvorila individuálny študijný plán, aby som sa mohol naplno venovať svojmu výskumu a popritom zvládal aj bežné učivo.

Aké ďalšie ambície máš so svojím výskumom?

Pracujeme na publikácii, ktorú by sme chceli uverejniť v nejakom biomedicínskom žurnále. Mojím snom je prejsť na in vivo testy kombinovanej terapie, ktorú sme navrhli. Dúfam, že sa mi to podarí.

Ako vplýva na Tvoj výskum pandémia?

Do laboratória teraz nechodím, ale na výskume stále pracujem. Momentálne sa venujem spracovaniu dát a vytváram z nich závery. Postupne sa snažím spísať spomínaný článok, ktorý by sme neskôr vo forme štúdie radi uverejnili.

Aký máš názor na podporovanie vedy a zvlášť mladých vedcov v našej krajine?  

Podľa mňa to momentálne ide dobrou cestou. Vznikla iniciatíva s názvom Deti nepočkajú, ktorá sa začala venovať práve tejto problematike. Tento projekt chce riešiť problém spájania mládeže s vedcami, pretože v tomto bode je tu veľká diera. Ďalším problémom, s ktorým som bojoval aj ja sám, je financovanie takýchto výskumov. Vo výskume sú financie veľmi potrebné, pretože ceny materiálov nevyhnutných na jeho realizáciu sú dosť vysoké. Podpora štátu je zatiaľ nízka, no dúfam, že sa to zmení.

Čo by si odkázal mladým nádejným vedcom, ktorí sa chcú venovať vede, ale nevedia, ako začať?

Nemusíte sa toho báť. Na začiatku je potrebné naštudovať si teoretické poznatky, ktoré treba postupne pretvoriť do praxe. Nájsť si človeka, ktorý danej problematike rozumie a bude poradcom, na ktorého sa budete môcť spoľahnúť. Tiež som si na začiatku myslel, že moja teória je úžasná a ako skvelo to do seba všetko zapadá. No keď som si k nej sadol s pani doktorkou, ktorá ma viedla, zistil som, že skúmanie nie je až také jednoduché a tá biológia je predsa len trošku ťažšia. Určite sa toho ale netreba báť. Keď niekoho výskum baví, zvládne zdolať aj prekážky, o ktorých si na začiatku myslel, že sú neprekonateľné.

Chceli by ste sa o Viliamovom výskume dozvedieť viac? Nalistujte si stranu 10 v najnovšom čísle nášho časopisu Farmakoviny:

https://issuu.com/farmakoviny/docs/farmakoviny_marec_2021