Pár slov pre knihomoľov

Autorka: Mgr. Jana Pecúšová

 

Dominika Sakmárová – Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre

Múdre príslovie vraví: „Iný kraj, iný mrav“. V knižkách od autorky Dominiky Sakmárovej to platí stopercentne. Ak máš chuť na trochu exotiky, sprav si výlet na Ďaleký východ. Upozorňujem vopred, že to bude občas tak trochu pritiahnuté za vlasy. Ale veď sám uvidíš. Máš sa na čo tešiť!

Dominika Sakmárová je vlastne taká obyčajná-neobyčajná Slovenka. Jedného dňa sa rozhodla zbaliť si kufre a vyraziť za dobrodružstvom do Ázie. Veď prečo by nemohla východniarka skvele zapadnúť medzi ešte „ďalekejších východniarov?“ Vďaka štúdiu sinológie mala na to skvelé predpoklady. Ale kto mohol čakať, že na druhej strane zemegule je život tak iný oproti nášmu?

V sérii vtipných a krátkych poviedok sa dozvieš mnohé zaujímavé informácie ohľadom kultúry ázijských krajín, ale aj čudných zvykov a tradícií, ktoré sa tam vyskytujú. Knižky vrelo odporúčam všetkým, ktorí nie sú fanúšikovia dlhých textov. Síce je tam niekoľko desiatok kapitol, ale každá je samostatný kratučký príbeh, takže sa dajú čítať aj osobitne.

Autorka napísala zatiaľ dve knižky a my sa spolu podrobnejšie pozrieme na jej prvotinu. Prvá knižka na mňa kričala nie len pestrým obalom, ale aj fascinujúcim názvom: Mačací kožuch a ťava pri čínskom múre (podtitulok Vešele povidki z vichodu. Ľemže Ďaľekeho.) Po jeho prečítaní som čakala riadne šialenstvo a ono naozaj prišlo!

Kniha je rozdelená na tri časti:

1.       TAIWAN: Tunajší duchovia vedia chodiť len rovno

2.       SLOVENSKO: Tu nie sú žiadni ľudia, iba stromy

3.       ČÍNA: Načo chodiť do Európy, keď tu majú všetko?

Dlhé opisy sú pri tejto knižke zbytočné, tak si pozrite krátke ukážky, čo na vás čaká.

Taiwan:

Vedel si, že Taiwanci dostávajú viacero mien?

„...najprv sa dávalo mliečne meno, určené pre bábätko. Potom pri nástupe do školy zas knižné meno, potom štandardné meno, medzi priateľmi ešte prezývka, potom anglické meno…“

 Pozor! Mliečne meno nerovná sa zdrobnenina.

 Milé meno nie je bezpečné. Mliečne meno musí byť práveže škaredé, aby odplašilo zlých duchov!“ A tak kým u nás volajú rodičia dieťa moje zlatíčko, moje srdiečko, tak v duchu čínskej tradície mohli volať bábätko trebárs môj švábik, psie žrádielko alebo prasací rypák. S duchmi sa predsa nežartuje.

Alebo, že majú veľkú záľubu v používaní anglických názvov?

Angličtina je na Taiwane nesmierne fajnový jazyk. Všetko, čo má na sebe anglický nápis, vyzerá akosi luxusnejšie a príťažlivejšie. Už menej ľudí trápi, že tie nápisy poväčšine nedávajú žiaden zmysel. Napríklad v školskej plavárni visel obrovský anglický nápis: Ďakujeme za vašu korporáciu. Zrejme mali na mysli kooperáciu. Tomu aspoň rozumiem. Alebo potom ma na schodoch často prekvapila výstraha: Dávajte pozor na svoju kobru! Priznám sa, tam už moja predstavivosť zlyhávala.

Slovensko:

Návšteva cudzincov na Slovensku môže byť veľká sranda. A takto to vyzeralo, keď ázijskí kamaráti prišli objavovať krásy našej krajiny.

Sotva sme prekročili slovenské hranice, už ma Tata poťahovala za rukáv: „Domi, a kam išli všetci ľudia?“ Vysvetlila som jej, že tu žije trochu menej ľudí než na Taiwane a že v meste ich určite bude viac. Tata chcela zastaviť a vyfotiť si tie prázdne ulice, lebo toto jej vraj doma nikto neuverí. Ešte počas jazdy autom telefonovala domov s tvárou nalepenou na skle: „Mami, mami, tu nie sú ľudia, tu sú samé stromy!“

Taiwanci boli tiež unesení z tradičného folklórneho vystúpenia a celkovo našej kultúry.

„A mne sa aj tak najviac páčilo, ako tie dievčatá kvičia. To prečo robia?“ „Z veselosti,“ pokrčila som plecami. „Ja keď sa vrátim na Taiwan, tak doma upečiem koláč, ako si ma naučila, ponúknem ho rodičom a pritom si takto zakvičím ako vy. Zvyšok cesty si nacvičovali výskanie. Potláčala som smiech, lebo to znelo skôr ako kňučanie šteniatok. Ale oceňovala som tú snahu. Vyberala som kľúče od domu, Taiwančatá mi kvičali za chrbtom, a z okna od susedov sa ozvalo: „Jano, otviraj okno a ber mačku dnuka, bo už mrauči.“

Čína:

Prekvapivo, naša kultúra prenikla aj na Ďaleký východ. Svedčí o tom aj rozhovor so starším čínskym párom.

Slovensko,“ vyslovila som zreteľne a pomaly. „To asi nebudete poznať, taká malá krajina v Európe…“ „Poznáme!“ usmiala sa pani. „Vy ste kedysi boli Československo, a z Československa je naša obľúbená rozprávka.“ „....taká rozprávka o zvieratku,“ vysvetľoval jej manžel, „o takej čiernej myši, ktorá nemá uši.“ Nemá uši… Svitlo mi: „Krtko? Vy poznáte krtka?“ „Každý pozná krtka!“ smiali sa.

Niekedy sa ale našli rozdiely, ktoré boli pre jednu aj druhú stranu nepochopiteľné.

„Sme si mysleli, že vy tam v Európe ste vyspelí.“ Presne to mi povedali aj na recepcii, keď som vypisovala prijímací formulár. Celá nesvoja som pozorovala, ako sa ku mne dve recepčné naklonili tak blízko, až mi dýchali na prsty. Potom som pochopila. Nešlo im do hlavy, že čínske znaky sa dajú písať ľavou rukou. „To vás v škole neučia normálne písať pravou?“ čudovali sa. „To nie ste veľmi pokroková krajina.“

Ázia je čarovné miesto, veľmi rôznorodé a tak odlišné od všetkého, čo poznáme u nás. Autorka veľmi vtipne a s nadhľadom opísala svoje vlastné skúsenosti, prostredníctvom ktorých nám priblížila tento ďaleký kontinent. Pokiaľ sa ti zapáčila knižka, mám pre teba dobrú správu. Existuje aj jej pokračovanie, ak to tak môžeme nazvať.

Druhá kniha sa volá Kórejské halušky. Ako možno tušíš, nejde o tie na jedenie, ale o vtipné zážitky z ďalšej destinácie, kam zavítali kroky Dominiky Sakmárovej a jej rodiny, ktorá sa medzičasom rozrástla o dve malé východniarky. Mať blonďavé bábätka v Ázii je záruka statusu celebrity. Ak ťa teda zaujíma, ako dopadli ich ďalšie dobrodružstvá, určite si Halušky prečítaj.

Na záver ešte jeden tip. Autorku nájdeš aj na instagrame, kde skoro na dennej báze pridáva ďalšie halušky, novinky a zaujímavosti.

BLOG PROMO WEB Prspevok na Facebook 2png

Image 3jpeg
BLOG PROMO WEB Prspevok na Facebook 3png