Pondelkový pokec s Peťom

Autor: Peter Novák

Ako súvisí hypotalamus s vývojom osobnosti či o novom uplatnení B-buniek

 

Ahojte, kamaráti, farmaceuti, zdravotníci alebo všetci tí, ktorí máte radi zdravotnícke témy a chcete byť vždy informovaní o tom, čo sa aktuálne vo svete zdravotníctva deje. V novom pondelkovom pokeci vám prinášam informácie o tom, ako B-bunky pomáhajú pri hojení rán, o tom, ako môže génová expresia v hypotalame ovplyvniť budúce zdravie človeka alebo aj o tom, či vaskulopatia spojená s vírusom varicella zoster môže byť spojená s amyloidným ochorením a ovplyvňovať ďalšie takéto ochorenia. Poďme na to.

B-bunky pomáhajú uľahčiť hojenie kože po poranení

B-bunky by mohli hrať ochrannú úlohu v kontexte zranení vrátane hojenia kože a dokonca ochrany mozgu, ukázali výsledky štúdie Vaccine Immunotherapy Center (VIC) v Massachusetts General Hospital (MGH). V tejto štúdii výskumníci zaviedli nový mechanizmus nazývaný „pligodraxis“, ktorý zahŕňa zavedenie podskupiny B-buniek do miesta poškodenia tkaniva, ktoré podlieha špecifickým zmenám v reakcii na poranenie. „Toto je jeden z mnohých príkladov biologického výskumu, v ktorých je prospešné mať otvorenú myseľ o tom, čo niektoré typy buniek dokážu alebo nie,“ uviedla v tlačovej správe Ruxandra Sîrbulescu, PhD. „Keby sme sa nepozreli na B-bunky v tomto nekonvenčnom kontexte, vynechali by sme ich schopnosť reagovať takým komplexným spôsobom a interagovať s mnohými rôznymi typmi buniek v ich prostredí, aby sa uľahčilo hojenie.“ V priebehu jedného alebo dvoch dní po poranení uvoľnia terapeutické B-bunky komplexnú zmes špecifických pro- a protizápalových molekúl, ktoré môžu ovplyvniť molekulárne spracovanie a uľahčiť hojenie. „Tieto výsledky sú veľmi vzrušujúce z pohľadu nášho medicínskeho výskumného centra, ktorého hlavnou úlohou je urýchliť proces, ktorým sa objavy premieňajú na nové imunoterapie ľudských chorôb na klinike,“ povedal Mark Poznansky, MD, PhD. riaditeľ VIC na MGH a profesor medicíny na Harvardskej lekárskej fakulte. „Tento konkrétny objav otvára cestu k B-bunkovej imunoterapii rôznych typov poranení, od vredov na diabetickej nohe až po traumatické poranenia mozgu.“ Zmeny vo funkcii B-buniek sa vyskytujú prostredníctvom signálnych molekúl a dráh, ktoré sa zvyčajne zásadne podieľajú na reakcii na infekciu. To naznačuje opätovné použitie existujúcich nástrojov v repertoári buniek v kontexte sterilného poškodenia. Výsledkom je zníženie hladín proteínov spojených so zápalom a zvýšenie faktorov spojených s proliferáciou, prestavbou a ochranou pred oxidačným stresom.

Viac sa dočítate: https://www.eurekalert.org/news-releases/935494

 

Intravenózne imunoglobulíny môžu byť účinné u niektorých pacientov s leukocytoklastickou vaskulitídou

Intravenózne imunoglobulíny (IVIG) môžu byť účinnou terapiou pre pacientov s leukocytoklastickou vaskulitídou (LCV) po zlyhaní zavedenej systémovej liečby, hovoria výsledky štúdie publikovanej v Sarcoidosis Vasculitis and Diffuse Lung Diseases. Tieto výsledky sú založené na kazuistike pacienta s LCV spojenou s citlivou neuropatiou, u ktorého bola systémová liečba neúčinná. Platí, že keď je LCV prejavom procesu systémovej vaskulitídy, liečba vo všeobecnosti pozostáva z kombinovanej terapie pozostávajúcej zo steroidov a imunosupresívnych liekov. Ukázalo sa však, že IVIG sú v kombinácii s tradičnou terapiou účinné v ojedinelých závažných prípadoch s pretrvávajúcimi ulceráciami, suspektnou komorbidnou infekciou alebo bežnou variabilnou imunitnou nedostatočnosťou. V skúmanom prípade pacient nereagoval na liečbu prednizónom 25 mg/deň a dapsonom 50 mg/deň a jeho stav sa naďalej zhoršoval, aj keď bol dapson nahradený azatioprínom v dávke 100 mg/deň. Počas hospitalizácie dostal pacient pre zhoršenie stavu jednorazovú infúziu 2g/kg IVIG rozloženú na 2 dni. Podľa vedcov to viedlo k dramatickému zlepšeniu kožných lézií pacienta a pacient naďalej vykazoval progresívne klinické zlepšenie po prepustení, keď dostal 6 ďalších infúzií IVIG. Tieto infúzie sa podávali raz mesačne počas 6 mesiacov a kombinovali sa s prednizónom v dávke 25 mg/deň, ktorá sa postupne znižovala, a azatioprínom v dávke 100 mg/deň. „Tri mesiace po poslednej infúzii IVIG bol pacient asymptomatický a neurologické vyšetrenie bolo negatívne, takže perorálny prednizón bol zastavený, ale azatioprín 100 mg/deň bol zachovaný,“ uviedli vedci v štúdii. „V skutočnosti po roku od hospitalizácie pacient pokračuje v liečbe azatioprínom 100 mg/deň, ale jeho klinický stav je v stabilnej remisii, s občasnými vzplanutiami na koži, ale bez známok senzorickej neuropatie.“ Na základe výsledkov pozorovaných u kontrolovaného pacienta výskumný tím navrhol, že pacienti s rozsiahlym ochorením spojeným s neurologickým postihnutím by mali začať liečbu IVIG včas, aby sa predišlo trvalým následkom.

Viac sa dočítate: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC8552574/

 

Génová expresia v hypotalame spojená s vývojom zdravia a metabolizmu

Vedci použili model embryonálnych kmeňových buniek na štúdium génovej expresie počas vývoja hypotalamu, čo by mohlo súvisieť s pubertou, indexom telesnej hmotnosti, výškou, bipolárnou poruchou, spánkom, veľkou depresívnou poruchou a ďalšími ochoreniami. „Súbor údajov, ktorý sme odvodili z tejto štúdie, umožňuje iným výskumníkom určiť, ktoré choroby alebo stavy sú relevantné pri genetickom hodnotení pacienta,“ uviedol Struan Grant, PhD, riaditeľ centra pre priestorovú a funkčnú genomiku na Children’s Hospital of Philadelphia (CHOP). „Keďže je známych viac informácií o hypotalame, tieto informácie možno získať z tohto súboru údajov a potenciálne identifikovať terapeutické ciele pre viaceré poruchy.“ Model umožnil vedcom študovať genetickú architektúru najprv v hypotalamických progenitorových bunkách pred ich úplným vývojom a potom v hypotalamických neurónoch podobných jadru. Hypotalamus obsahuje niekoľko podtypov neurónov a výskumníci boli schopní integrovať výsledky z rôznych štúdií v rámci celého genómu, aby identifikovali gény riadiace vlastnosti, ktoré sú regulované v tejto časti mozgu. Výsledky potvrdili úlohu génu pre BDNF pri ovplyvňovaní indexu telesnej hmotnosti a rizika obezity. Ďalší gén, PER2, sa podieľal na regulácii spánku. Hypotalamus je oblasť mozgu, ktorú je ťažké študovať, takže tieto zistenia by mohli lekárom pomôcť identifikovať potenciálne príčiny dysfunkcií mnohých dôležitých vlastností, ktoré sú regulované touto časťou mozgu. Hypotalamus pomáha udržiavať zdravie a stabilný metabolizmus, čím ovplyvňuje chuť do jedla, pubertu, načasovanie reprodukcie, spánkové cykly a telesnú teplotu.

Viac sa dočítate: https://www.nature.com/articles/s41467-021-27001-4

 

Amyloidy môžu byť zapojené do vaskulopatie VZV

Vaskulopatia vírusu varicella zoster (VZV) môže byť amyloidným ochorením, tvrdí štúdia publikovaná v Neurology Neuroimmunology & Neuroinflammation. Výskumníci založili tento záver na analýze primárnych vaskulárnych adventiciálnych fibroblastov ľudského mozgu (HBVAF) infikovaných pri VZV, ktoré patria medzi prvé arteriálne bunky infikované vaskulopatiou VZV. Podľa vyšetrovateľov majú pacienti s vaskulopatiou VZV zvýšený amyloid v mozgovomiechovom moku v porovnaní s kontrolami po mŕtvici, ako aj zvýšený amylín a protilátky proti VZV. Štúdia bola navrhnutá tak, aby určila, či HBVAF infikované VZV sú potenciálnym zdrojom amyloidu, ktorý by mohol narušiť vaskulatúru a spôsobiť zápal. Na uskutočnenie štúdie sa  zozbierali vzorky tri dni po infekcii VZV. Uskutočnilo sa cielené sekvenovanie RNA celého ľudského transkriptómu, po ktorom nasledovalo obohatenie génovej sady a analýza dráhy. Analýza ukázala, že v porovnaní s kontrolou mali HBVAF infikované VZV významne obohatené dráhy génovej expresie zapojené do vaskulárnej remodelácie a vaskulárnych ochorení. Ďalej vedci identifikovali významne obohatené dráhy zapojené do chorôb spojených s amyloidom, vrátane diabetes mellitus, amyloidózy a Alzheimerovej choroby, ako aj tauopatie a progresívnej neurologickej poruchy. „Vzhľadom na dôkazy, že vaskulopatia VZV môže byť ochorením spojeným s amyloidom, vaskulopatia VZV môže tiež zvýšiť amyloidovú záťaž iných ochorení spojených s amyloidom, ako je Alzheimerova choroba, a urýchliť jej klinický priebeh,“ uviedli vedci v štúdii. „Toto je ďalej podporené epidemiologickými štúdiami, ktoré ukazujú, že reaktivácia VZV (herpes zoster) zvyšuje riziko demencie a antivírusová terapia znižuje riziko a zvyšuje riziko neovaskulárnej makulárnej degenerácie, pričom obe sú charakterizované agregátmi Aβ42/amylín a Aβ42.“ Na základe zistení vedci navrhujú, aby budúce štúdie skúmali antigén a amyloid VZV v artériách infikovaných vírusom od pacientov s vaskulopatiou VZV. Dospeli tiež k záveru, že u pacientov s ochoreniami spojenými s amyloidom by sa reaktivácia VZV mala považovať za potenciálny urýchľovač progresie ochorenia. Títo pacienti by mohli mať potenciálne úžitok z očkovania proti pásovému oparu, aby sa zabránilo reaktivácii vírusu, alebo z rýchlej antivírusovej liečby počas reaktivácie. „Celkovo pribúdajú dôkazy o tom, že vaskulopatia VZV je ochorenie spojené s amyloidom a vírusom vyvolané ukladanie amyloidu môže slúžiť ako nidus pre pretrvávajúci zápal a cytotoxicitu v závislosti od hostiteľských a environmentálnych faktorov, ktoré prispievajú k účinnému alebo nedostatočnému klírensu amyloidu.“

Viac sa dočítate:  https://nn.neurology.org/content/9/1/e1103

  

Vedci našli proteín spojený so zvýšeným rizikom cukrovky 2. typu a zníženým rizikom poškodenia obličiek u pacientov s cukrovkou 2. typu

Podľa výskumu publikovaného v časopise Diabetologia sú zvýšené hladiny proteínu galektín-1 spojené so zvýšeným rizikom vzniku cukrovky 2. typu v priebehu 18 rokov. Súčasne sa zdá, že proteín plní ochrannú funkciu pre obličky u pacientov s diabetom 2. typu s vysokým rizikom diabetickej nefropatie, čím sa znižuje rozsah poškodenia obličiek u týchto jedincov. „Pravdepodobne to nie je také zvláštne, ako by to mohlo znieť,“ uviedol v tlačovej správe Emanuel Fryk, rezidentný lekár všeobecného lekárstva a doktorand na Sahlgrenska Academy, University of Göteborg. „Moja osobná teória je, že pôsobenie galektínu-1 nachádzajúceho sa v obličkách je spojené so zápalovými procesmi, zatiaľ čo pôsobenie galektínu-1 v tukovom tkanive sa zdá byť do značnej miery spojené s metabolickými procesmi. Môžeme teda očakávať, že pre ten istý proteín budú fungovať rôzne mechanizmy a rôzne výsledky.“ Galektín-1 sa podľa štúdie podieľa ako na regulácii zápalu, tak aj na funkcii tukových buniek v tele. Predchádzajúci výskum navrhol, že proteín by sa mohol podieľať na patofyziologických mechanizmoch v tukovom tkanive pri rozvoji cukrovky 2. Súčasná štúdia preukázala, že to súvisí s vyššími hladinami inzulínu v krvi 1 000 účastníkov štúdie. Pomocou vzoriek krvi od viac ako 4 000 účastníkov odobratých v rokoch 1991 až 1994 vedci analyzovali hladiny galektínu-1, aby posúdili vzťah k riziku vzniku cukrovky 2. typu, približne 18 rokov po prvotnom odbere vzorky. V súčasnosti výskumníci nenavrhujú použitie galektínu-1 ako prediktora rozvoja cukrovky. „Toto je dôležitý kúsok skladačky v oblasti výskumu, prečo je obezita takým veľkým rizikovým faktorom ochorenia. Je to nová stopa pre vedcov, ktorí sa snažia presne zistiť, čo sa deje v tele jedincov s obezitou, u ktorých sa neskôr rozvinie cukrovka.“ Diabetes 2. typu môže viesť aj k závažným komplikáciám, ako je chronické ochorenie obličiek (CKD), ktoré postihuje polovicu jedincov s diabetom 2. typu. Toto poškodenie orgánov je trvalé a môže viesť k predčasnej smrti. Vedci skúmali vzťah medzi galektínom-1 a CKD a zistili, že zvýšené hladiny proteínu môžu ponúkať ochranu pred poškodením obličiek. „V dvoch veľkých populačných kohortách v južnom Švédsku demonštrujeme, že galektín-1 je spojený s funkciou obličiek a má potenciálne profylaktické účinky proti zlyhaniu obličiek u niektorých pacientov s diabetom 2. typu. To dáva na stôl nového kandidáta, ktorý by sa mal študovať ako potenciálny cieľ pri vývoji budúcich liečiv.“

Viac sa dočítate: https://link.springer.com/article/10.1007/s00125-021-05594-1