S Danielom o bylinkách
Autor: Daniel Krchňák
Od severskej mytológie až po ochorenie srdca, alebo prečo sa bozkávame pod imelom?
Viscum album L. – imelo biele
Santalaceae – santalovité
Omelo či jmelo – ako sa ker ľudovo zvykne nazývať, je rastlinou, ktorá mala svoje postavenie už v mytológii. Využívali ju starogrécki lekári, aj keltskí druidi. Napriek tomu, že nie je súčasťou Európskeho liekopisu, v terapii ľudového liečiteľstva je používaná aj dnes. A ako sme sa dopracovali k tomu, že sa pod ňou bozkávame? Povieme si o tom v dnešnom blogu k adventnému čaju o piatej.
Vedecký názov rastliny je odvodený z lat. viscum (lep; plody majú charakteristickú lepkavú dužinu). Druhový latinský názov album (biely) označuje biele plody imela.
S imelom sa stretneme bežne po celej Európe a v Ázii. Je to vždyzelený, husto rozkonárený dvojdomý ker, s nenápadnými kvetmi a bielymi bobuľami, parazitujúci na listnatých alebo ihličnatých stromoch – najčastejšie jabloň, borovica, breza, agát. Na účely farmaceutického priemyslu sa v decembri až februári zbierajú mladé konce olistených kvitnúcich konárikov a sušením a rezaním sa upravujú na drogu oficinálnu podľa Československého liekopisu (ČsL 3) a Nemeckého liekopisu (DAB) – Herba visci (vňať imela).
Hlavnými biologicky účinnými látkami drogy sú lektíny (glykoproteíny), viskotoxíny (toxické polypeptidy), vodorozpustné polysacharidy, triterpény (kyselina oleánolová), biogénne amíny (cholín, acetylcholín, histamín), flavonoidy (kvercetín), lignány, cyklitoly a fenolkarbónové kyseliny.
Z drogy sa pripravujú galeniká – najčastejšie viaczložkové alebo jednozložkové čajové zmesi a z nich zápar sa pripravuje (ex tempore) zaparením 1 g drogy v 250 ml vriacej vody počas 10 minút. Maximálna denná dávka je 2 – 3 šálky. Keďže sa varom lektíny rozkladajú, príprava odvaru sa neodporúča. Tinktúra sa pripravuje najjednoduchšie maceráciou drogy v 60 % etanole v pomere 1 : 5 počas jedného týždňa za občasného premiešania. Tekutý extrakt sa obsahom etanolu 24 % je vyrábaný priemyselne špeciálnymi extrakčnými postupmi. Práškovaná droga je v zahraničí súčasťou priemyselne vyrábaných tabliet.
Droga sa neuvádza v monografiách Európskej liekovej agentúry (EMA). Jej využitie je založené len na ľudovom liečiteľstve a zatiaľ nedostatočných klinických a in vitro štúdiách. Používa sa na zníženie vysokého krvného tlaku, proti skleróze a na zvýšenie imunity. Antihypertenzívny účinok sa pripisuje biogénnym amínom a viskotoxínom, ktoré vyvolávajú reflexne cez vagové cetrum, spomalenie srdcovej činnosti a periférnu vazodilatáciu. Tento však významne nastáva len po intravenóznom podaní čistých izolovaných látok. V súčasnosti sa skúma injekčné podávanie extraktov imela onkologickým pacientom. Používajú sa na liečbu nezhubných aj zhubných nádorových ochorení, predovšetkým pri opakovanom výskyte, a na prevenciu metastáz. Doposiaľ nie je presne preskúmané, či je terapia založená na cytotoxickom pôsobení lektínov alebo skôr na podráždení viskotoxínmi v mieste vpichu a následne vyvolanej nešpecifickej imunitnej odpovedi. Štúdie popisujú zvýšenú kvalitu života onkologických pacientov po podávaní.
Hoci je toxicita rastliny relatívna, samoliečba sa neodporúča a potrebné je užívanie imela konzultovať s lekárom alebo lekárnikom.
A čo teda s tým bozkávaním? Pre Druidov bolo imelo posvätným symbolom života a plodnosti, pretože ho videli kvitnúť na stromoch aj napriek krutým mrazom. Používali ho pri ochranných rituáloch alebo pri pokusoch o počatie. V severskej kultúre bola rastlina odjakživa znakom lásky a mieru.
Dávny príbeh severskej mytológie hovorí, že bohyňa lásky Figg prišla o svojho syna Baldura, ktorý bol zastrelený šípom vyrobeným z imela. To, že k zastreleniu dôjde, vedela z proroctva. A tak obišla celú rastlinnú ríšu, aby jej dala pozemská flóra prísahu, že nič čo z nej pochádza, neublíži jej synovi. Snažila sa navštíviť všetky rastlinné druhy, avšak zabudla poprosiť imelo, ktoré nenápadne sedelo na strome. Túto skutočnosť využil zákerný boh Loki, ktorý z imela vyrobil šíp a porazil ním inak neporaziteľného Baldura. Po jeho smrti Figg prisahala, že pod imelom pobozká každého, kto prejde pod ním, pokiaľ imelo už nikdy nebude použité ako zbraň.
Zdá sa, že tradícia, ako ju poznáme dnes, začala až v 18. storočí v Anglicku. Vtedy sa imelo prvýkrát začalo široko používať ako vianočná dekorácia z dôvodu ľahkej dostupnosti a zelenému vzhľadu aj v zimných mesiacoch. Muži mali dovolené pritiahnuť ktorúkoľvek ženu pod imelo a pobozkať ju – v prípade, že odmietla, to znamenalo nešťastie. Tradícia sa rýchlo rozšírila do celého sveta. Počnúc zvykom medzi nižšími triedami sa tento dostal do všetkých vrstiev spoločnosti a stal sa univerzálnym sviatočným rituálom.
Keď sa najbližšie budete nachádzať pod imelom s osobou, ktorú máte radi – spomeňte si na hlbší význam tohto symbolu a túžbu po mieri všetkých pozostalých, ktorí niekoho stratili v bojoch.
Zdroje:
1. Nagy, M.; Mučaji; M., Grančai, D. Farmakognózia. Biologicky aktívne rastlinné metabolity a ich zdroje. Učebnica pre študentov farmaceutických fakúlt. 2. vydanie. Bratislava: Herba, 2017.
2. Schönfelder, P; Schönfelder, I. Liečivé rastliny. Ottovo vydavateľstvo. 2019.
3. Kresánek, J; Krejča, J. Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. Martin: Osveta, 1977.
4. Mika, K. Fytoterapia. Martin: Osveta, 1988.
6. https://www.history.com/news/why-do-we-kiss-under-the-mistletoe