Archívny článok

Autor: Peter Novák

 

Horúčka Q

Horúčka Q je infekčné ochorenie, ktoré sa šíri vdýchnutím alebo požitím baktérie Coxiella burnetii, ktorá patrí do radu Legionellales. C. burnetii sa šíri hlavne vdýchnutím kontaminovaného vzduchu alebo požitím kontaminovanej potraviny. Obzvlášť zraniteľní voči tejto chorobe sú poľnohospodári, a to najmä tí, ktorí pracujú so zvieratami a na bitúnkoch, a tiež veterinári. Pretože môže dôjsť k rozšíreniu infekcie vzduchom a pôvodca tohto ochorenia je veľmi odolný voči podmienkam prostredia, bola táto baktéria zaradená na zoznam možných bakteriologických zbraní. Horúčka Q spôsobuje veľmi variabilné ochorenia od akútnej až po smrteľnú chronickú infekciu. Časté sú aj infekcie, ktoré sa neprejavujú žiadnymi príznakmi.

Prvýkrát horúčku Q opísal v roku 1935 Edward Holbrook Derrick u pracovníkov bitúnkov v Brisbane v štáte Queensland. Prvé pomenovanie tohto ochorenia bolo query fever. Tento názov sa začal používať v čase, keď pôvodca tohto ochorenia nebol známy. Neskôr sa prešlo k názvu Q Fever. Pôvodca horúčky Q bol objavený v roku 1937, keď Frank Macfarlane Burnet a Mavis Freeman izolovali baktériu od jedného z pacientov. Pôvodne bola identifikovaná ako druh Rickettsia. H. R. Cox a Gordon Davis objasnili jej prenos, keď ju izolovali z kliešťov nájdených v americkom štáte Montana v roku 1938. Ide o zoonotické ochorenie, ktorého najbežnejším živočíšnym rezervoárom sú dobytok, ovce a kozy. Coxiella burnetii, pomenovaná po Coxovi a Burnetovi, sa už nepovažuje za príbuznú druhu Rickettsia, ale za proteobaktériu podobnú skôr druhom Legionella a Francisella. Proteobaktérie sú hlavnou skupinou baktérií a zahŕňajú širokú škálu patogénov, napríklad druhy Escherichia, Salmonella, Vibrio, Helicobacter a mnoho ďalších významných rodov.

Pôvodne bola horúčka Q klasifikovaná ako rickettióza, avšak na základe hybridizačných štúdií DNA-DNA a sekvenovania genómu bola C. burnetii zaradená do radu Legionellales, do ktorého patrí aj Legionella pneumophila, baktéria spôsobujúca legionelózu. C. burnetii je malá, obligátna gramnegatívna baktéria, ktorá sa môže množiť iba v živých bunkách. Posledné objavy ale naznačujú možnosť rastu C. burnetii aj v axenickom prostredí, čo je prostredie, v ktorom je prítomný iba jeden druh, odroda alebo kmeň organizmu, izolovaný od všetkých ostatných kontaminujúcich organizmov.

Symptómy

Príznaky horúčky Q sa môžu u jednotlivých osôb dramaticky líšiť. Výsledkom infekcie nemusia byť žiadne zjavné príznaky. Môže sa prejaviť ako akútna forma ochorenia podobného chrípke, ktoré môže samo ustúpiť, alebo môže spôsobiť ďalšie vážnejšie príznaky. Chronická dlhotrvajúca forma však môže byť spojená s vážnymi komplikáciami. Vedci sa domnievajú, že na závažnosť horúčky Q môžu mať vplyv rôzne faktory vrátane veku, pohlavia a celkového zdravotného stavu človeka, vrátane výskytu predchádzajúcich zdravotných ťažkostí (napr. srdcových chorôb).

Akútna horúčka Q

Akútna forma horúčky Q zvyčajne začína približne dva až tri týždne po vystavení baktérii. Táto forma sa zvyčajne vyznačuje príznakmi podobnými chrípke, ako sú vysoké horúčky, zimnica, bolesti svalov a bolesti hlavy. V niektorých prípadoch sa horúčky nevyskytujú. Môžu sa potenciálne vyskytnúť ďalšie nešpecifické príznaky vrátane kašľa, bolesti na hrudníku, bolesti v krku, kožnej vyrážky alebo gastrointestinálnych symptómov.

S akútnou horúčkou Q sa v rôznej miere bežne spájajú ďalšie dva stavy, a to zápal pľúc a hepatitída. Pneumónia je často mierna, ale potenciálne môže viesť k vzniku syndrómu akútnej respiračnej tiesne (ARDS). Hepatitída môže spôsobiť abnormálne zväčšenie pečene (hepatomegália). Zriedkavejšie môže spôsobiť zožltnutie kože a očných bielok. Prípady akútnej horúčky Q sa zvyčajne samy obmedzia napríklad karanténou. U niektorých postihnutých osôb sa však môžu vyskytnúť ďalšie príznaky vrátane myokarditídy, perikarditídy a fialovej kožnej vyrážky spôsobenej krvácaním z drobných krvných ciev tesne pod povrchom kože. Akútna horúčka Q sa niekedy javí ako neurologické ochorenie, napríklad meningoencefalitída. U niektorých jedincov môže akútna horúčka Q postihnúť tiež obličky, štítnu žľazu alebo pohlavné orgány.

Chronická horúčka Q

Chronická horúčka Q sa môže vyskytnúť mesiace až roky po akútnom ochorení alebo aj bez predchádzajúcej anamnézy akútnej horúčky Q. Väčšina prípadov chronickej horúčky Q sa vyskytuje u jedincov s predisponujúcimi stavmi, ako sú existujúce abnormality srdcových chlopní alebo krvných ciev či narušený imunitný systém.

Najčastejším prejavom chronickej horúčky Q je infekčná endokarditída, ktorá môže poškodiť srdcové chlopne alebo srdcové tkanivo. U postihnutých jedincov sa môže vyvinúť kongestívne zlyhanie srdca, čo je vážna komplikácia, pri ktorej obmedzená schopnosť cirkulácie krvi do pľúc a zvyšku tela vedie k hromadeniu tekutín v srdci, pľúcach a rôznych telesných tkanivách. Menej často sa môže chronická horúčka Q prejaviť ako osteoartikulárna infekcia (osteomyelitída, osteoartritída), vaskulárne infekcie, chronická hepatitída alebo chronické ochorenie pľúc. U osôb s chronickou horúčkou Q sa môžu vyskytnúť aj rôzne nešpecifické príznaky vrátane dlhotrvajúcich návalov horúčavy (hoci horúčky často chýbajú), bolesti kĺbov, bolesti svalov, nočného potenia, zimnice, únavy a neúmyselného chudnutia. U niektorých jedincov s horúčkou Q sa vyskytujú aj dlhodobé komplikácie, napríklad chronická pretrvávajúca únava. Niektorí vedci sa domnievajú, že infekcia horúčky Q zvyšuje u jednotlivca riziko rozvoja kardiovaskulárnych chorôb v neskoršom veku.

Príčiny ochorenia

Horúčka Q je spôsobená vdýchnutím alebo požitím baktérie Coxiella burnetii. Ľudia sú tejto baktérii najčastejšie vystavení v dôsledku požitia mlieka alebo po kontakte s močom a výkalmi infikovaných zvierat. Menej časté spôsoby prenosu na človeka zahŕňajú prácu na bitúnku, pitie nepasterizovaného mlieka a lov, zabitie alebo obliekanie si kože infikovaných zvierat. Baktéria horúčky Q infikuje predovšetkým hospodárske zvieratá (hovädzí dobytok, ovce, kozy). Bol však zaznamenaný aj u širokej škály spoločenských zvierat, ako sú psy a mačky. Baktéria C. burnetii je vysoko infekčná a na vyvolanie choroby je potrebné len jej malé množstvo. Baktéria je pomerne dobre životaschopná, pretože v prostredí znáša teplo aj tlak. Je tiež odolná voči mnohým bežným dezinfekčným prostriedkom.

Podľa odbornej literatúry bol vo veľmi zriedkavých prípadoch zaznamenaný aj prenos z človeka na človeka. Spôsob prenosu u divých a domácich zvierat sa však líši od spôsobu prenosu u ľudí, pretože zvieratá sa nakazia C. burnetii z infikovaných kliešťov.

Ovplyvnené populácie

Prvýkrát sa horúčka Q stala v USA chorobou s riadnou diagnózou v roku 1999. V nasledujúcich piatich rokoch bol priemerný ročný výskyt hlásených prípadov v Spojených štátoch približne 50. V posledných rokoch boli hlásené prípady v radoch vojenského personálu USA slúžiaceho v Iraku a v Afganistane. Horúčka Q sa vyskytuje na celom svete a môže postihnúť jednotlivcov každého rasového a etnického pôvodu. Výskyt horúčky Q nie je známy, pretože v mnohých krajinách nejde o hlásenú chorobu, a vedci sa domnievajú, že toto ochorenie je poddiagnostikované. Niektoré krajiny majú vyššiu mieru jeho výskytu ako iné krajiny, napr. nedávno sa v Holandsku vyskytli infekcie zahŕňajúce stovky až tisíce prípadov u ľudí. Horúčka Q sa vyskytuje častejšie u mužov ako u žien, hoci túto skutočnosť vedci pripisujú tomu, že viac mužov pracuje v povolaniach, kde je pravdepodobnejšia expozícia baktérii C. burnetii.

Horúčka Q môže postihnúť jednotlivcov v akomkoľvek veku. Aj keď sú deti s horúčkou Q hlásené zriedka, diagnóza je pravdepodobne často opomenutá a skutočný výskyt horúčky Q u detí nie je známy. Niektorí vedci predpokladajú, že u detí sa príznaky objavia menej často ako u dospelých, a ak sa aj prejavia, sú spravidla miernejšie ako u dospelých.

Diagnostika

Príznaky horúčky Q sú nešpecifické a môžu byť spájané s rôznymi inými chorobami. Diagnóza horúčky Q zvyčajne vyžaduje sérologické vyšetrenie, ktoré meria a charakterizuje protilátky. Horúčka Q má dve fázy, v ktorých sa produkujú protilátky. Tieto fázy môžu pomôcť potvrdiť diagnózu a rozlíšiť akútnu infekciu horúčky Q od chronickej. Infikovaní jedinci vytvárajú špecifické protilátky proti horúčke Q vrátane IgG, IgA a IgM. Meranie hladín týchto tried protilátok môže pomôcť potvrdiť diagnózu horúčky Q.

Pri akútnej horúčke Q sú hladiny protilátok proti antigénu C. burnetii vyššie a všeobecne sa najskôr detegujú počas druhého týždňa choroby. Pri chronickej horúčke Q je častá vysoká hladina protilátok fázy I s konštantnou alebo klesajúcou hladinou protilátok fázy II spolu s ďalšími príznakmi zápalového ochorenia. Tri najbežnejšie sérologické testy na horúčku Q sú nepriama imunofluorescencia, fixácia komplementu a enzýmová imunoanalýza (ELISA). Je tiež možná izolácia infekčného agens v bunkových kultúrach, embryonovaných slepačích vajciach a laboratórnych zvieratách, vyžaduje sa však špeciálne laboratórium s biologickou bezpečnosťou úrovne 3 (BSL3). Novším testom, ktorý sa v niektorých prípadoch používa na diagnostiku horúčky Q, je test polymerázovej reťazovej reakcie (PCR).

Prvý diagnostický test amplifikácie nukleových kyselín in vitro (IVD) od spoločnosti Idaho Technology, Inc. bol schválený FDA v roku 2011 na detekciu Coxiella burnetii. Tieto testy sa používajú na testovanie vojenského personálu s podozrením na toto ochorenie. Použitie testu je obmedzené na určené laboratóriá ministerstva obrany vybavené JBAIDS (Joint Biological Agent Identification and Diagnostic System).

 

Liečba ochorenia

Na liečbu jedincov s horúčkou Q sa používa antibiotická liečba. Niektoré mierne prípady horúčky Q sa môžu zlepšiť aj bez terapie, i keď antibiotická liečba zvyčajne skracuje trvanie infekcie.

Doxycyklín je v súčasnosti najbežnejšie používaným antibiotikom na liečbu jedincov s horúčkou Q a je najúčinnejší vtedy, ak sa začne podávať do troch dní od infikovania. Ak jednotlivci nereagujú na antibiotiká, môžu sa použiť protizápalové lieky. Hydroxychlorochín, ktorý sa často používa na liečbu malárie, sa tiež používal na liečbu horúčky Q.

Chronická horúčka Q sa lieči ťažšie. Endokarditída môže vyžadovať dlhodobú antibiotickú liečbu, ktorá zvyčajne zahŕňa rôzne liečivá, napr. kombináciu doxycyklínu a hydroxychlorochínu. Optimálne trvanie liečby nie je známe a môže sa u jednotlivých osôb líšiť. U niektorých jedincov s poškodením srdcových chlopní alebo so známkami srdcového zlyhania môže byť nevyhnutný chirurgický zákrok.

Fluorochinolóny sa tiež používajú na liečbu jedincov s horúčkou Q. Medzi tieto liečivá patrí ofloxacín, pefloxacín a ciprofloxacín. Medzi ďalšie antibiotiká, ktoré sa používajú na liečbu jedincov s horúčkou Q, patria chloramfenikol, kotrimoxazol a rifampín.

Liečba tehotných žien sa ukazuje ako ťažká, pretože väčšina štandardných terapií je počas tehotenstva nebezpečná. Tehotné ženy s horúčkou Q sú až do pôrodu zvyčajne liečené kotrimoxazolom, ktorý znižuje riziko výskytu tehotenských komplikácií. Toto liečivo však zvyčajne nie je dostatočne účinné a u žien môže dôjsť k novému prepuknutiu infekcie po neaktívnom období. Po pôrode možno ženy s horúčkou Q liečiť, ako je uvedené vyššie.

V roku 1989 Austrália povolila vakcínu proti horúčke Q Q-VAX®. Q-VAX® stimuluje telo k vytváraniu vlastnej ochrany pred baktériami druhu Coxiella burnetii, ktoré spôsobujú horúčku Q. Po očkovaní vakcínou Q-VAX® je imunitný systém schopný zničiť mikroorganizmus spôsobujúci horúčku Q, ak s ním človek príde do kontaktu, a tým chráni pred nákazou. Ľudskému telu však trvá niekoľko týždňov po očkovaní, kým si úplne vyvinie túto ochranu pred horúčkou Q. Ochrana očkovaním vyžaduje jednu dávku vakcíny Q-VAX® a trvá roky.

 

Článok vyšiel v časopise Farmakoviny, číslo 4, akademický rok 2020/2021. Celé číslo nájdete na odkaze: https://issuu.com/farmakoviny/docs/farmakoviny_m_j_2021.

 

Zdroje:

Kovacova E, Kazar J. Q Fever. In: NORD Guide to Rare Disorders. Lippincott Williams &Wilkins. Philadelphia, PA. 2003:293.

Roest HJI, Tilburg JJHC, Van der Hoek W, Vellema P, et al. The Q fever epidemic in The Netherlands: history, onset, response and reflection. Epidemiol. Infect. 2011; 139: 1-12.

Kersh GJ, Wolfe TM, Fitzpatrick KA, et al. Presence of Coxiella burnetii DNA in the environment of the United States (2006-2008). Appl. Environ. Microbiol.2010;76 (13): 4469-4475.

Omsland A, Cockrell DC, Howe D, et al. Host cell-free growth of the Q fever bacterium Coxiella burnetii. PNAS. 2009;106(11): 4430-4434.

Hartzell JD, Wood-Morris RN, Martinez LJ, Trotta RF. Q fever: epidemiology, diagnosis and treatment. Mayo Clin Proct. 2008; 83:574-79.

Parker NR, Barralet JH, Bell AM. Q fever.Lancet. 2006; 367:679-88.

Karakousis PC, Trucksis M, Dumler JS. Chronic Q fever in the United States.J Clin Microbiol. 2006;44:2283-87.

Joseph E. McDade (1990). "Historical aspects of Q Fever". In Thomas J. Marrie (ed.). Q Fever, Volume I: The Disease. CRC Press. p. 8. ISBN 978-0-8493-5984-2.

https://www.nps.org.au/medicine-finder/q-vax-vaccine