Archívny článok
Autor: Martina Podžubanová
S láskou (ne)treba zaobchádzať v rukavičkách
Historické okienko
Možno ešte nikdy v histórii nechápalo ľudstvo význam pomôcok chrániacich pred infekciou tak dobre ako dnes. Rúška, respirátory, štíty, latexové rukavice, dezinfekcia – z tohto všetkého sa v posledných mesiacoch stala naša každodenná rutina, ktorá nie a nie odísť. Všetci si však pamätáme, že začiatok pandémie takto vôbec nevyzeral – ochranných pomôcok nebolo ani zďaleka dosť pre všetkých. Aké by to bolo, keby také rukavice chýbali dodnes? A aké to vlastne bolo ešte predtým, než vôbec boli vynájdené?
Koľko vedcov treba na nájdenie mikróbu?
Jedna polovica 19. storočia sa preklápala do druhej, medicína zažívala nevídané pokroky. Anestézia viac nebola neznámym pojmom a chirurgia naprieč svetom rozkvitala. Lekári, kedysi takí presvedčení o tom, že bolesť je prirodzenou súčasťou operácie, nemuseli viac svojim pacientom spôsobovať kruté muky a mohli sa poriadne sústrediť na samotný zákrok. Odľahčením pozornosti chirurgov vznikol priestor pre rýchly rozvoj operačných techník, čo úspešnosť operácií značne zvýšilo. I napriek nespochybniteľnému pokroku chirurgie však existovala jej odvrátená stránka, pre ktorú sa pacienti operácií aj naďalej desili. Boli ňou pooperačné infekcie. Zle hojace sa rany, hnis, horúčky, gangréna, sepsa, všetko toto predstavovalo veľké riziko a potenciálne ohrozenie života pacientov. Lekári v tom čase netušili, čo tieto vážne komplikácie mohlo spôsobovať. Mnohí predpokladali, že za prenos infekcie je zodpovedný zlý vzduch v nemocniciach a časť vedeckej komunity dokonca predpokladala postupný zánik veľkokapacitných nemocničných zariadení. Pravda však ležala niekde inde a hlas priekopníka, ktorý sa o postupné presadenie iného názoru zaslúžil, patril Josephovi Listerovi. Glasgowský profesor bol oboznámený s prácou francúzskeho chemika Louisa Pasteura, ktorý pri skúmaní javu kvasenia dospel k záveru, že príčinou tohto procesu musia byť drobné organizmy, o ktorých existencii sa dovtedy netušilo. Lister bol o správnosti Pasteurovej teórie presvedčený a vo svojich úvahách rozšíril pole jej pôsobnosti aj na nemocničné prostredie – čo ak sú aj pooperačné infekcie spôsobené mikroorganizmami, ktoré nie sú voľným okom viditeľné? Bolo jasné, že ak sa má táto teória potvrdiť, bude potrebné vytvoriť medzi ranou a prostredím akýsi druh filtra, ktorý zabráni prenikaniu mikroorganizmov dovnútra tela pacienta. Po chvíľkovom pátraní našiel Lister bariéru, ktorú hľadal – roztok fenolu. Použitím fenolu, ktorý vykazuje antiseptické účinky, bolo možné odstrániť z povrchu hnilobný zápach a Lister správne predpokladal, že išlo o znak zahubenia jeho drobných pôvodcov. Vedený dovtedajšími skúsenosťami zaviedol profesor na oddeleniach nemocnice patriacej ku Glasgowskej univerzite rozsiahle používanie fenolického roztoku za účelom čistenia operačných nástrojov i rúk chirurgov pred každou operáciou. Výsledky sa dostavili rýchlo a nespočívali len vo vymiznutí hnilobného pachu – medzi rokmi 1865 a 1869 klesla mortalita na mužskom oddelení nehôd z hodnoty 45 % na úctyhodných 15 %. Lister si uvedomoval, že nemôže ísť o náhodu, a čoraz aktívnejšie obhajoval potrebu dezinfekcie na oddeleniach nemocníc. Profesorova práca sa však v jeho rodnej Veľkej Británii dlho nestretla s pochopením. Lekári neverili v existenciu malých organizmov spôsobujúcich rozličné ochorenia a antiseptickým prostriedkom sa urputne bránili. Aj okolitý svet prijímal Listerove tvrdenia len ťažko. Až v roku 1876 sa podarilo predpoklady Pasteura a Listera vďaka použitiu mikroskopu dokázať. Pôvodcu antraxu, dnes známeho pod názvom Bacillus anthracis, pod ním zbadal a identifikoval vtedy ešte neznámy dedinský lekár Robert Koch. Jeho objav spôsobil vo svete vedy a medicíny revolúciu a zrod nového odboru – mikrobiológie. Tajomstvá škodlivých organizmov spôsobujúcich ďalšie ochorenia začali padať jedno po druhom – čoskoro boli objavení pôvodcovia tuberkulózy (Robert Koch), tetanu (Kitasato Shibasaburō), diftérie (Edwin Klebs) a mnohých ďalších neduhov. Lekári pochopili, že ak sa tieto organizmy, po novom nazývané baktérie, dostanú pacientom do otvorených rán, môžu u nich vyvolať príslušné ochorenia. Nastalo preto čosi, o čom Lister mohol na začiatku svojho boja len snívať – dezinfekcia sa stala neoddeliteľnou súčasťou nemocníc.
Za všetkým hľadaj ženu
O niekoľko rokov neskôr na opačnom konci sveta začali americkí lekári taktiež meniť zaužívané zvyklosti na základe najmodernejších poznatkov. Známy chirurg William Halsted bol jedným z prvých, ktorí Listerovu aseptickú teóriu podporovali, a v nemocnici Johns Hopkins Hospital v New Yorku, v ktorej v tom čase pôsobil, zaviedol povinnú dezinfekciu. Fenolický roztok pritom už nebol jediným antiseptickým prostriedkom používaným v praxi, do popredia sa dostali aj manganistan draselný, horúca kyselina šťaveľová či rôzne zlúčeniny na báze chlóru a ortuti. Kombinácia silných chemikálií spoľahlivo zabíjala všetky mikroorganizmy, pôsobila však škodlivo na pokožku rúk lekárov a zdravotných sestier. Obzvlášť závažný problém predstavovali dezinfekčné roztoky pre zdravotnú sestru Caroline Hampton. Išlo o vrchnú sestru chirurgie, ktorú si lekári vrátane Halsteda veľmi vážili najmä pre jej zručnosť a schopnosť zachovať chladnú hlavu. Hampton, hoci mala svoju prácu rada a samotné ošetrovateľstvo vyštudovala aj napriek nesúhlasu rodiny, bola nútená pre závažnú kontaktnú dermatitídu spôsobenú častou dezinfekciou agresívnymi prípravkami podať na prelome rokov 1889 a 1890 rezignáciu. Halsted nebol týmto vývojom udalostí nadšený. Zobral preto veci do vlastných rúk a spojil sa so spoločnosťou Goodyear Rubber Company, ktorú požiadal o výrobu jedného páru gumených rukavíc. Rukavice v chirurgickej praxi neboli úplnou novinkou, v priebehu histórie sa ich viacero lekárov pokúšalo zaviesť do praxe aj predtým. Dosiaľ používané rukavice však boli hrubé a oslabovali jemnú motoriku, v chirurgii takú dôležitú. Rukavice vyrobené pre Caroline Hampton boli oveľa tenšie a hladké, prispôsobili sa tvaru dlane a umožnili jej používať ruky v plnej miere. Pre ich veľký úspech sa nové rukavice čoskoro zadovážili aj pre ostatné zdravotné sestry v nemocnici a v roku 1896 si ich po prvý raz nasadil aj lekár Joseph Bloodgood. Ten už o tri roky neskôr vo svojej práci poukázal na súvislosť medzi používaním rukavíc, ktoré možno dezinfikovať omnoho účinnejšie ako ľudské ruky (napr. aj horúcou vodnou parou), a takmer stopercentným poklesom výskytu pooperačných infekcií pri herniách v brušnej dutine. Ukázalo sa tak, že Halstedov dar pre Caroline Hampton bol nielen prejavom jeho náklonnosti k nej (ktorá vyvrcholila ich svadbou v roku 1890), ale neplánovane aj úspešným zavŕšením činnosti lekárov aseptického hnutia, ktorým sa dôslednou a systematickou prácou podarilo zredukovať počet pooperačných infekcií na minimum. Hoci trvalo ešte dlho, kým sa najnovší výdobytok modernej medicíny rozšíril aj do tých najodmietavejších kútov sveta, napokon sa ľudstvu podarilo dožiť dňa, keď sa nad potenciálnym vniknutím škodlivých mikroorganizmov do otvorených rán pacientov nemusíme vďaka dostupným ochranným pomôckam takmer ani zamýšľať. Kiežby sme sa nad niečím takým nemuseli zamýšľať už nikdy.
Článok vyšiel v časopise Farmakoviny, číslo 1, akademický rok 2020/2021. Celé číslo nájdete na odkaze: https://issuu.com/farmakoviny/docs/farmakoviny_okt_ber_2020.
Zdroje:
THORWALD, J. Storočie chirurgov. 1. vyd. Žilina: Absynt s. r. o. 2019. 215 s. ISBN 978-80-8203-139-6
https://www.sciencehistory.org/distillations/the-nurse-who-introduced-gloves-to-the-operating-room
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2943454/
https://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/0967772019869167
https://www.britannica.com/biography/Joseph-Lister-Baron-Lister-of-Lyme-Regis
https://www.dhm.de/lemo/biografie/robert-koch
https://zenodo.org/record/1448125#.X1t9jYtnqMo