Archívny článok

Autor: Mgr. Martina Podžubanová


Archívny článok - "Milý denníček...#5"

Milý denníček,


neznášam Veľkú noc. Nemám nič proti tradíciám ani sviatkom, chápem celú ich podstatu a okrem toho som rada, že sa s rodinou znova pozbierame a stretneme sa doma (i keď v uplynulom roku sme sa zbierali a stretávali asi aj viac, než by bolo zdravé). Ja len nemám rada veľkonočné zvyky v kontexte života na dedine.


Človek by si pomyslel, že by ma už oblievači mohli v mojom veku nechať na pokoji a nájsť si nejaké mladšie obete, i keď priať to neprajem ani im. Asi si za to môžem sama. Nie, že by som k nám niekoho volala alebo tak, ale už len moje priatelenie s Lukášom mi prináša isté riziko. On sám síce z naháňania mňa, mojich kamarátok a sestry po dedine a hádzania nás do potoka vyrástol, jeho traja bratia a ich kamaráti k tomu ale ešte mali poriadne ďaleko. Obzvlášť najmladší Kubo. V auguste bude mať jedenásť, z celej rodiny Némethovcov je najakčnejší a odkedy bol dosť starý na to, aby v jednej ruke udržal korbáč a v druhej hadicu, nenechal si veľkonočné stretnutie so mnou ujsť ani jediný raz. Vlani som sa pokúsila argumentovať pandémiou, ale márne. Bolo to akurát tak horšie, lebo namiesto desaťminútového utrpenia, počas ktorého na mňa celá tlupa oblievačov vychrstla objem vody vhodný na týždennú závlahu Getsemanskej záhrady, sme minulý rok s Katkou celé doobedie nerobili nič iné, len sa dokola prezliekali, keď nás chlapci z celej dediny navštevovali jednotlivo. Tento rok som preto bola skalopevne rozhodnutá, že ma nik nedostane.


V pondelok ráno som sa zobudila o čosi neskôr ako zvyčajne. Bezducho som sa prevaľovala v posteli, hútajúc, ako sa z veľkonočných zvykov vykrútiť. Katka si zatiaľ poležiačky bezstarostne čosi čítala, akoby sa jej to ani netýkalo.

„Ako môžeš ležať tak pokojne?“ podpichla som ju, keď už mi to nedalo.

„Dá sa ležať aj nepokojne?“

„Ja teraz napríklad ležím nepokojne.“

„Neležíš. Prevaľuješ sa, a to je rozdiel.“

Vzdychla som. Neznášam, keď ma ťahá za slovíčka.

„Určite niektorý čochvíľa dobehne.“

„Nemyslím si. Veľa ľudí je v karanténe.“

„Ale dosť sa ich z karantény už dostalo.“

„No tak dôjdu, prežijeme to. Veď to nie je nič strašné.“

„Nič strašné?“ zopakovala som neveriacky. „Pred troma rokmi ti museli šiť čelo, lebo Samo Kamenský po tebe hodil vedro namiesto toho, aby ťa len oblial.“

Nato len pokrčila plecami a dokonca sa usmiala.

„Vtedy mi to vtipné neprišlo, ale teraz áno.“

Chvíľu som sa na ňu len odsudzujúco dívala a potom, ani neviem prečo, sme sa obe rozosmiali.

„Asi nemá zmysel sa tomu brániť,“ skonštatovala Katka, keď sa nám podarilo utíšiť.

„Úplne postačí, ak sa nenecháme vylákať na dvor. Nikto by sa neopovážil ani len pokropiť steny našej mamy.“

„To sa ti nepodarí.“

„Aj tak to chcem skúsiť. Odmietam zase prechladnúť. A okrem toho...“

Viac som nestihla. Do izby nám vtrhol dedo s ocom v pätách.

„CHRISTOS VOSKRESE!“ zvrieskli jednohlasne a šplechli na nás po pohári vody. V očiach im svietili úplne rovnako pochabé iskričky.

„Oco, vy nie ste normálni!“ skríkla Katka a razom po jej stoickom pohľade na vec nebolo ani stopy. Najviac za to mohla asi vlhká knižka v jej rukách.

„Prepáč, zlatko, nenapadlo nám, že budeš čítať,“ ospravedlnil sa jej oco, ale stále sa s dedom pochechtávali na tom, ako nám z vlasov tiekli pramienky vody. Napoly namosúrene, napoly pobavene som vyskočila z postele a plesla som deda po ruke.

„Dedo, seriózne, ešte predvčerom si si myslel, že je Nový rok.“

„Ja?“ začudoval sa dedo ako obyčajne. „Ta co ši, dzivko, to ňe ja bul.“

No jasné, a ja som Panna Orleánska. Než som odsekla niečo, čo by ma neskôr mrzelo, prišla k nám do izby aj mama. Jednou rukou si sušila vlasy.

„Už to máte za sebou?“ nadhodila chápavo a podala nám po suchom uteráku.


V kuchyni pri raňajkách sme už mali o niečo lepšiu náladu. Týždeň predtým sme s Katkou vyzdobili celý dom, takže sme boli obklopení pestrými jarnými farbami, a oco večer do vázy narezal nejaké konáriky, ktoré v noci rozkvitli.

„Mami, ako sa na západe hovorí bahniatkam?“ opýtala sa Katka s plnými ústami hrudky a cvikly, keď skúmala vázu.

„Salicis flos,“ odpovedala som len tak sama pre seba. Oco ma podržal a tiež vyprskol do smiechu, ale zvyšok stola s nami pochopenie nezdieľal. Čo už, zvykli sme si.

Bolo sotva po raňajkách, keď sa ozvalo prvé zvonenie zvončeka. S Katkou sme ako na povel stuhli, no než stihol oco vstať od stola a vybrať sa k dverám, precitla som.

„Nikto tam nechoďte, vybavím to.“

Vyšla som z kuchyne, ale nenamierila som si to k vchodovým dverám. Namiesto toho som vybehla hore na poschodie do spálne rodičov, odkiaľ bol z okna výhľad na bránku. Stáli pri nej Marek a Mirko Vlasákovci, šesťročné dvojčatá od vedľa. Mamka ich oboch pekne učesala a vyobliekala, až mi pripadali rozkošní. Prišiel s nimi aj ich otec a keď ma zbadal v okne, zakýval mi. Otvorila som.

„Dobrý deň, ahojte, chlapci! Vy nemáte lockdown?“ pozdravila som ich so smiechom.

„Ahoj, Klaudi, prepáč, že takto zavčas, ale nedali sa zastaviť,“ odzdravil mi pán Vlasák v rúšku srdečne. „Nepôjdeme dnu, to len aby mali zážitok.“

Prižmúrila som oči a preskúmala som svoj osud v ich rúčkach – dve fľašky od Jupíka. To hádam zvládneme.

„Poďte, prídeme dole!“

Zbehla som po schodoch a zavolala Katku k vchodovým dverám.

„Vlasákovci prišli.“

Kým sme si s Katkou v mene vytvárania radostných spomienok malým chlapcom vytrpeli rýchlu sprchu, mama im prichystala výslužky zo zásob čokolád, ktoré pred sviatkami nahromadila. Bolo jej dosť aj pre armádu.

„Ďakujeme, tak zase pôjdeme ďalej.“

„Miro, ale veď ostaňte aspoň na kávu a zákusky,“ zakričal oco za pánom Vlasákom.

„Ale nie, naozaj, nemali by sme sa stretávať,“ vyhovoril sa, i keď na očiach mu bolo vidno, že dedovu domácu už dávno neochutnal a chýbala mu. „Hádam sa to už rýchlo skončí, potom vás voláme na grilovačku!“


Ostatné návštevy prebehli v podobnom duchu a ani ich nebolo veľa, asi len tri či štyri. Už som sa začínala radovať, že konečne prežívam relatívne normálny Veľkonočný pondelok, keď som začula ešte jeden zvonček. Zopakovala som svoj postup z rána a skontrolovala si návštevníkov cez okno. Pri bránke stáli traja mladší Némethovci, každý s veľkým vedrom.

„Há, tak na to zabudnite,“ zakričala som na nich.

„Poď von, nech ťa oblejeme, aby si bola pekná!“

„Radšej budem suchá ako pekná.“

„Ale veď nám to nekaz, poď dole!“

„To nemôžete prísť s voňavkou?“

„Nie?“ zakričal mi Dominik, ako keby som sa pýtala na úplne jasnú vec.

„Máte smolu, z domu ma nedostanete. Musím... Musím si napísať seminárku zo sociály!“ vypotila som prvé, čo mi napadlo. Chlapci sa zatvárili sklamane. Na jednej strane mi ich prišlo ľúto, na druhej som si spomenula na ľadovú vodu, akou ma rok čo rok oblievali, a veľmi rýchlo som z návalu súcitu vytriezvela.

„A keď si pôjdeme po niečo menšie?“ skúsil ešte Šimon, druhý najmladší.

„Dám sa vám obliať, ale iba vnútri, tak žiadne hlúposti,“ prisľúbila som im a zabuchla okno.

Keď som vošla do našej izby, Katka vo štvrtom outfite toho dňa zase čítala.

„Ako si sa ich zbavila?“

„Povedala som im, že dnes z domu nevychádzame.“

„A oni s tým boli spokojní?“

„Šli domov odložiť vedrá, vrátia sa s niečím, čo sa dá použiť aj vnútri.“

Katka si pobavene odfrkla.

„Tomu uverím, až to uvidím.“

Radšej som to už nerozvíjala. Vo chvíľke pokoja, ktorá sa mi náhle naskytla, som si sadla k stolu a začala sa náhodne hrabať v školských veciach (hádam vo všetkom okrem sociály). Ponorila som sa do čítania poznámok z farmakológie, keď ma pri pohľade von čosi zaujalo. Hľadala som ho očami, no nech som sa dívala, kam som chcela, nemohla som vo voliére nájsť Harryho.

„Kde je Harry?“ vyšlo zo mňa.

„Nie je zatvorený?“

„Bránka je zatvorená, ale nikde ho nevidím.“

Zbehla som po schodoch do kuchyne, oco s mamou tam chystali obed.

„Pustili ste Harryho?“

„Nie, ty áno?“ začudoval sa oco.

Pokrútila som hlavou a vybrala sa k zadnému vchodu, aby som ho pohľadala. Stlačila som kľučku a...

„Tak seminárka zo sociály,“ zrúkol Lukáš navonok urazene, ale smial sa.

„Čo...?“

„To vykladaj vieš komu!“

Než som sa stihla spamätať, schytil ma ako nič a vyniesol ma na dvor.

„Prestaň, PRESTAŇ, pusti ma!“ kričala som naňho a kopala ho, ako som vládala. Nič nepomáhalo. Niesol ma, ako keby si ani nevšimol, že má niečo v rukách.

„No poďte!“ zakričal Lukáš dopredu a cez bráničku vbehli všetci jeho bratia aj so zradcom Harrym v pätách.

„NIE!“

„Raz... dva... tri!“ začula som naradostené hlasy a už som si len stihla tuho zavrieť oči, než sa zdvihla prílivová vlna a v plnej sile nás s Lukášom zasiahla. Nato sa rozľahol hurónsky rehot a ja som zistila, že sa nesmejú len Némethovci, ale aj moji rodičia, vyklonení z kuchynského okna.

„Hajzel,“ zasyčala som Lukášovi do ucha. Boli sme od hlavy po päty mokrí a ešte stále ma držal, vysmiaty od ucha k uchu. Strašne som sa naňho hnevala, no čosi v tom úsmeve mi bránilo ďalej ho biť.

„Aj ja teba, poklad, aj ja teba,“ odvetil medovým hláskom. Na zlomok sekundy to bolo vtipné, iba potom, keď sme sa na seba ďalej dívali, nám akosi začalo dochádzať, čo mi vlastne povedal.

„Ujo, teta, pošlite dole aj Katku!“ zvolal zrazu Kubo natešene a rozbehol sa k záhradnému umývadlu, aby si doplnil arzenál. Od toľkej radosti sa ale pošmykol na mokrej tráve a vrazil do nás, až sme všetci traja skončili na zemi.

Toľko k skalopevnosti mojich rozhodnutí o pokojnej Veľkej noci.