Milý denníček... #2

Autor: Martina Podžubanová

Milý denníček,

prišla som na to, že hoci teraz žijeme vo veľmi čudnej dobe, to podstatné zostáva v našich životoch uchované. Dívam sa na farbami hrajúci vianočný stromček blikajúci do romantického šera našej obývačky, z kuchyne ku mne doliehajú Dny zázraků a přání aj viac než rok po Kájovej smrti, vzduchom sa nesie vôňa maminých čerstvých medovníkov a predo mnou sa stôl prehýba pod protokolmi z gnózy a papiermi pokreslenými vzorcami liečiv, ale ktovie, prečo ma to teraz ani trochu netrápi. Vianoce sa môžu začať!

Veľmi sa teším, že sa mi tento rok historicky po prvý raz podarilo zohnať všetky darčeky skôr ako deň pred Štedrým večerom. Dokonca som ich už stihla aj zabaliť, čo v praxi znamená, že keď sa zajtra Katka po štyroch mesiacoch vráti domov z internátu, aj v prípade, že sa ich pokúsi hľadať, nenájde prinajhoršom nič viac, než len zabalené škatule. Bolo mi z nej strašne smiešno, keď sme spolu včera telefonovali. Nejako mi totiž nedošlo, že jej až do včerajška ešte nikto nepchal vatové tyčinky do nosa. Do Prahy odišla, keď boli opatrenia uvoľnené a potvrdenie o negatívnom výsledku testu od nej nik nepožadoval. Odvtedy až dodnes nič také nepotrebovala, keďže domov už nešla. Pre nás doma je účasť na testovaní skoro rutinou, na celoplošnom sme boli trikrát (mňa dokonca pustili aj odoberať vzorky – toľko k dostatku zdravotníkov v našej dedine) a ockov vtip o tom, že dostáva do nosa nekvalitné čipy a stále nechytá 5G, už stihol zľudovieť. Preto keď mi Katka živo opisovala, ako sa objednala na testovanie do nemocnice, vystála si krátky rad a nechala sa poštekliť na mozgovej kôre, nemohla som sa nesmiať. Asi som ju trochu urazila, ale hádam ju to dozajtra prejde. Keby aj nie, keď uvidí svoj vianočný darček, určite mi všetko odpustí. Podarilo sa mi zohnať jej všetky chýbajúce diely Zaklínača z pôvodnej edície, o ktorých už ani nedúfala, že ich ešte získa. Musela som kvôli nim prečesať stránky všetkých bazárov na Slovensku a za siedmy diel zohnať Lukášovi pätnásť respondentov pre jeho desaťstranový dotazník o falšovaní liekov do diplomovky (len pre informáciu, bol to nadľudský výkon a s mojimi ľuďmi ich má teraz devätnásť).

Jedna z tých zásielok ma skoro stála zápočet z patobiochémie. Mala som ho až o tretej, bola som teda celá spokojná, že kuriér dovtedy spoľahlivo dorazí. No jasné. Mobil mi zazvonil desať sekúnd po tom, čo som klikla na možnosť „spustiť test teraz“ a odignorovala poznámku, že je to môj jediný pokus. Zodvihla som mu celá nervózna a čo najmilšie mu bleskurýchlo potvrdila, že som doma (s odstupom času si uvedomujem, že som milá vôbec nebola). Stihla som vyplniť ledva dve otázky, než začal agresívne stláčať zvonček pri bránke. Pri spomienke na to, že si náš vlčiak Harry deň predtým vyrobil vo voliére dieru, ktorú sme ešte nestihli zaplátať, som urýchlene vybehla na dvor, aby som našla chudáka kuriéra, ako vyplašene uteká pred namosúreným Harrym. Potlačila som v sebe inštinkt pochváliť Harryho za potrestanie nedochvíľneho návštevníka a podišla som k bránke. Keď ma ale kuriér uvidel, zatváril sa ešte horšie, ako keď zbadal Harryho. Najprv som nepochopila, len potom mi otravná skutočnosť docvakla – zabudla som si vnútri rúško. Vybehla som znova po schodoch do domu, v tejto chvíli už maximálne vytočená, schmatla v hale dedov veľký žltý respirátor, v ktorom som vyzerala ako Vták Gabo, a znova som utekala k bránke, až som sa cestou skoro pošmykla na prvom ľade. Kuriér mi až teraz, aj to veľmi neochotne, podal dobitý balíček a podpis si pre istotu ani nevypýtal, akoby som mala lepru. Nekomentujúc tento prístup som sa len rýchlo poďakovala a opäť vyštartovala do domu. Ako na potvoru, v tej rýchlosti som si predtým nevšimla, že som nedovrela vchodové dvere, a dovnútra sa medzitým vkradol Harry, celý spokojný sám so sebou. Hoci ľad na našom chodníku tvrdil niečo iné, vzadu na dvore musel mať Harry ešte celé zásoby mokrého blata, súdiac podľa spúšte, čo po sebe zanechal. V panike som ho rýchlo vyhnala z domu, dúfajúc, že ďalej ako do haly sa nedostal. Márne – jeho veľké ťapky ma sprevádzali až na koberec do obývačky. Radšej nemysliac na to, ako to blato vysvetlím mame, som sa radšej vykašľala na neporiadok a dobehla som do svojej izby, kde na mňa nelichotivo zasvietil čas tri minúty a tridsaťšesť sekúnd do ukončenia pokusu. Nemám šajnu, na čo sa vo väčšine otázok pýtali, zo zostávajúcich ôsmich som si poriadne prečítala len jednu a vo zvyšku som sa vždy spoliehala len na prvé tri slová a nehynúce šťastie (hlupáka) v nešťastí. Test som napokon odovzdala sekundu pred koncom a skoro som nedýchala. Koliesko načítavania sa naším dedinským internetom kotúľalo nekonečne pomaly, kým mi konečne neochotne oznámilo výsledok. Napokon to prišlo – s odretými ušami, ale spravila som. „Juhú!“ zvýskla som radostne len chvíľočku predtým, než sa zdola ozvalo mamino ľúbezné „KLAUDIA!“, lebo prišla domov o niečo skôr, ako som predpokladala. Čo už, nie všetko vždy vychádza podľa predstáv.