#Milý denníček... #5

Autor: Martina Podžubanová



Milý denníček,


ani neviem ako a opäť sa začal ďalší semester. Popravde, keby mi to nepripomenie školská mailová schránka s asi miliónom upozornení na novo naplánované prednášky v MS Teams, asi si to ani nevšimnem. Nie, že by sa mi (iba) nechcelo učiť. Atmosféra navôkol mi taktiež vôbec nepomáha.


Začnime doma. Tato sa v zime od roboty nikdy nepretrhne, na to sme si už zvykli. Dnes ráno som ho po dlhom čase výnimočne našla pri kuchynskom stole s rozkreslenými plánmi nejakej záhrady v susednej dedine. Pracovať na ňu ale aj tak pôjde asi až niekedy v marci, keď sa sneh po nekonečnom striedaní nálad definitívne roztopí. Za ten čas bude okrem teoretického projektovania maximálne tak chodiť hore-dolu po dome, vzdychať od nudy a nakúkať mi do izby, či mi môže tretí raz do dňa nastriekať na mikroskopický fliačik plesne na strope Savo a zase raz ma zadusiť. Veľmi dúfam, že na gnóze 2 čím skôr dostaneme vypracovať nejaké seminárky, aby som ho mohla poprosiť o pomoc, strávila s ním čas pri ich vyrábaní a zároveň ho nejako zabavila. Prinajhoršom si asi nejakú úlohu vymyslím. Naozaj nemám rada pach Sava.


Mama je jediná z nás, kto sa môže aspoň tváriť, že pracuje. Neviem si úplne predstaviť, ako by zvládala úplnú izoláciu od sveta, do akej sme my ostatní boli uvrhnutí, na to je príliš spoločenská a dynamická. Zachránila ju len šarmantná neschopnosť daňového úradu prispôsobiť sa prechodu do online sveta, vďaka ktorej aj napriek zúriacej pandémii a premiérovi naďalej môže chodiť do kancelárie, i keď len na striedačku s kolegyňami. Úprimne, radšej nechcem vedieť, koľko áut by sa muselo podujať na presťahovanie všetkých tých zakladačov so starými dokumentmi z archívu k nám domov, aby mohla mama čo i len pomýšľať na home office. A už vôbec nemám chuť zistiť, kde by všetky tie papiere skončili. Dívam sa na pootvorené dvere do pracovne, kde si Katka po celej dlážke rozložila obrovské puzzle, a vo vzduchu už teraz cítim vojnu o voľné územie.


Čo sa Katky týka, tá sa už do Prahy po zavedení ďalších nových opatrení nedostala. Nie, že by mi to vyslovene prekážalo, veľmi sa teším, že je doma. Ale skúškové obdobie im predĺžili až do marca, čo v praxi znamená, že úplne zbytočne dostala dva týždne voľna navyše. Teraz máva dva základné stavy – buď chodí bezducho po dome, hľadá, do čoho by pichla (a zároveň míňa otca, ktorý robí to isté) a nudí sa, alebo sa rozhodne provokovať ma a smeje sa mi, keď si zase raz kreslím vzorce na farmchemu, zatiaľ čo ona nič robiť nemusí. Ale ja som trpezlivá. Je len otázkou času, kedy zase bude plakať nad vplyvom anglosaskej literatúry na vládu kráľa Artuša a podobnými lahôdkami, ktoré v škole preberajú. Postupom času vlastne zisťujem, že študentovi farmácie jeho kolegovia z filozofických smerov do života prinášajú istú dávku pokory zmiešanej s nádejou. Koniec koncov, nie sme jediní, ktorí sa pri príprave na svoje budúce povolanie venujú podivným veciam.


No a samozrejme, ešte je tu Lukáš. Nechcem byť zlá, ale ten od svojich úspešných štátnic ani krížom slamku nepreložil. Schválne som mu nepovedala, že sa k nim chystám – dohodla som sa s jeho mamou, že sa prídem dať načierno ostrihať (pandémia-nepandémia, s ofinou pod koreňom nosa nevidím ani na meter pred seba). Prišla som včera, mohlo byť asi pol druhej poobede a boli sme u nich v kuchyni, netrúfla si otvoriť kaderníctvo. Potichu sme sa rozprávali a vymieňali si novinky (príliš veľa ich zase nebolo: Kde si bola posledné dni? Doma, a vy? Doma...), lebo Dominik, Lukášov najstarší brat a prvák na gymnáziu, sedel v kuchyni s nami a mal práve hodinu angličtiny. Chudáčik, veľmi sa trápil, jazyky mu nikdy nešli. Keď teta skončila s ofinou a posadila ma na stoličku, aby mi ešte ostrihala končeky, nenápadne som sa vytočila k Dominikovi a občas som mu radila. Zakaždým mi venoval vďačný pohľad, ale inak nič, lebo ich mama nemá rada, keď podvádzajú.

„Joj, zlatko, budeme ti musieť zohnať doučovanie,“ vzdychla teta, keď sa Dominikovi skončila hodina.

„Hej, je mi to jasné.“

„Len najskôr by to tiež bolo iba online. Nepáči sa mi, keď musíte toľko sedieť pri počítačoch.“

„Verím tomu, že mimo vyučovacích hodín im to nerobí žiadny problém,“ zasmiala som sa.

„To teda nie,“ potvrdila teta a v jej hlase som začula nespokojnosť. „Tí traja od nich nevstanú, ani keby horelo. Aspoň Domino má aj iné záujmy.“

To je pravda. Dominik ako jediný z bratov odolal sile počítačových hier a oveľa radšej trávil čas vonku. Čosi mi našepkáva, že svoju prvú brigádu si nájde pri mojom otcovi v záhradách.

Dominik sa pochvale celkom potešil. S nenápadným úsmevom vstal od stola, vzal si notebook a zošity a pobral sa hore na poschodie vrátiť ich k sebe do izby.

„Takže Lukáš je opäť vo svojom živle?“ nadhodila som, keď sme s tetou osameli.

„Uhm.“

„Aspoň viem, prečo mi posledné dva dni nedvíha telefón.“

„Ani mi nehovor. Od štátnic je ako vymenený. Asi doháňa, čo zameškal.“

„Myslíte?“

Namiesto odpovede sa dvere do kuchyne prudko roztvorili. Stál v nich Lukáš v pyžame a s hniezdom na hlave.

„Mami, kedy...?“

A potom ma zbadal. Pri pohľade na prekvapenie v jeho tvári som nemohla inak, vyprskla som do smiechu.

„Nehýb sa, Klaudi, nech nestrihám dokriva,“ napomenula ma teta a zdvihla hlavu k dverám. „Dobré ráno, slniečko!“

„Veľmi vtipné,“ odsekol Lukáš, keď sa spamätal zo šoku a konečne prišiel na to, čo mi bolo na tej situácii také vtipné. Nenápadne si z vešiaku na chodbe zobral mikinu a obliekol si ju.

„Pýtal si sa niečo?“

„Volal oco, pýta sa, kedy sa Kamenským končí karanténa, aby mohol vyzdvihnúť črepníky.“

„Prečo nezavolal rovno im?“

„Vraj Boris nedvíha.“

„A nie je jediný, ako som počula,“ podpichla ho mama a oprášila mi chrbát od odstrihnutých vlasov. „V sobotu, aspoň pokiaľ viem.“

„Fajn, tak mu zavolám,“ odvetil Lukáš, širokým oblúkom nás a vlasy na zemi obišiel a namieril si to k chladničke. „Kto ešte nedvíha?“

Obe sme sa zasmiali. Lukáš, upíjajúc si hodný dúšok mlieka rovno z fľaše, vyzeral ešte zmätenejšie.

„Ty nedvíhaš,“ vysvetlila som mu, dala si dole plášť a vstala zo stoličky.

„Volala si?“

„Áno. Chcela som sa opýtať, či je pseudoefedrín priame alebo nepriame sympatomimetikum.“

Lukášov výraz v tej chvíli stál za všetky drobné. Zaskočenie sa miešalo s úporným premýšľaním a zároveň s čímsi, čo pripomínalo previnenie. Keď sa mu napokon ústa roztiahli do širokého úsmevu, presne som vedela, akú odpoveď dostanem.

„Ja mám po štátniciach, už to vedieť nemusím.“

Ale však keby niečo, učíme sa pre život, nie pre školu.