Pár slov pre knihomoľov

Autor: Mgr. Jana Pecúšová

Listopád – Alena Mornštajnová

Poznať svoju minulosť je dôležité, aby sme sa z nej mohli poučiť a ťažiť do budúcnosti. Nemusíš mať rád dejepis, ale dátum 17. november 1989 ti určite niečo hovorí. Bol to pamätný deň, ktorý nás viedol k slobode. Kto to nezažil si nevie predstaviť, ako ťažko sa muselo žiť v tej dobe – dobe strachu, cenzúry a nespravodlivosti. Vážme si preto všetky možnosti, voľnosť a práva, ktoré nám naša „sloboda“ ponúka. Ako by vyzeral život po roku 1989, ak by sa nadvláda komunizmu neskončila? Na túto otázku sa pokúsila svojím románom odpovedať česká autorka Alena Mornšajnová.

O živote počas komunizmu počúvame z rozprávania starších, či už rodičov alebo starých rodičov. Doba bola úplne iná. Nájdu sa takí, čo vravia, že sa žilo dobre, zvyšok má diametrálne odlišný názor. Naša generácia si to už ani nevie predstaviť. Prázdne regály, nadiktované podmienky, zmarené pracovné príležitosti, nemožnosť cestovať... Diali sa rôzne veci, o ktorých možno radšej ani nechceme vedieť. Aký život mohla viesť jedna obyčajná žena? Tento príbeh je fikcia, ale jeho surová reálnosť ťa úplne vykoľají.

Dejom nás sprevádzajú dve hlavné postavy – Mária Hájna a dievča Magdaléna. Ich životy sú spolu prepojené, a keď sa stretnú vybuchne bomba, ktorá navždy zmení ich životy. Mária Hájna je obyčajná žena, taká, akých v tom čase žilo milión. Nebola vhodná adeptka pre režim, preto sa nedostala na vysnívanú medicínu. Zamestnala sa ako zdravotná sestra v nemocnici a po krátkom romániku s primárom otehotnela. Ako slobodná matka to nemala ľahké, ale nakoľko primár nemohol mať deti so svojou manželkou, stal sa vzorným otcom a ich podporovateľom. Maja túžila po vlastnej rodine a keď stretla Josku zistila, že nemá nad čím váhať.

Mladý pár dostal pridelený byt a žil si svoj spokojný život. Odpor voči komunizmu v tom čase narastal a ani oni dvaja nechceli zostať ticho sedieť a čakať. Po tom, čo sa jedného dňa zúčastnili na jednej z protivládnych demonštrácii sa skončila ich idylka. Oboch ich zatkli a odsúdili. Bol to deň, kedy sa spolu naposledy videli. Joskov osud bol neznámy, ale ako väčšina mužov, ktorí v tom čase zmizli a nevrátili sa, úplne jasný – nespravodlivý proces a trest smrti. Mária sa dostala do väzenia, kde mala stráviť dvadsať rokov.

„Maja nebola hrdinka. Nemala veľké sny a netúžila po veciach, ktoré nemohla mať. Behom života sa zmierila s mnohými vecami. Zmierila sa s nimi, ale nikdy si nemyslela, že systém v ktorom žije, je správny. Ale boli veci, s ktorými sa vyrovnať nedokázala. Napríklad s pomyslením, že bude musieť naučiť svoje deti klamať, aby mohli v rámci systému prežiť ak nie spokojní, tak aspoň bezpečný život. To kvôli svojím deťom sa Maja rozhodla, že pôjde na námestie... .“

Z vezenia píše listy svojej rodine, ktoré sú patrične cenzurované a vlastne nikdy nezastihli svojich adresátov – jej deti. Celý čas žila v tom, že jej rodičia vychovávajú jej dve deti. Primárov syn mal tráviť víkend u svojho otca, v čase, keď došlo k zatknutiu. Po týchto udalostiach sa primár rozhodol vziať osud do vlastných rúk a emigrovať. Máriini rodičia ani ona už syna nikdy nevideli, ani nevedeli, čo sa s ním stalo, ale aspoň ich utešoval pocit, že má lepší život za hranicami. Dcéra Lenka bola starým rodičom násilne odobratá a umiestnená do „ozdravovne“, v ktorej sa vychovávali nové komunistické kádre. Starej mame sa jedného dňa nečakane pohoršilo a bola odvezená do nemocnice. Manžel jej prišiel doniesť veci, ale už mu len povedali, že zomrela. Nemal šancu sa s ňou ani rozlúčiť. Nechcel, aby sa o tom Maja dozvedela z listu a návštevu mu nepovolili.

 

Maja sedí v base, nespravodlivo odsúdená a pri živote ju držia iba dopisy od detí. Jej otec sa rozhodol, že jej nepovie krutú pravdu o osude celej rodiny. Načo? Aby prišla aj o poslednú nádej na život po oslobodení? A tak Maja žije deň za dňom s vidinou, že sa raz opäť stretne so svojimi milovanými. O synovom osude sa dozvie až pri prvej povolenej návšteve po dvoch rokoch. V deň keď ju pustia sa jej celý život zrúti. Znova. Nemá nič. Zostal jej iba otec a pridelené miesto na ktorom z nariadenia režimu musí zostať žiť a pracovať pre štát. Nemôže sa dokonca ani vrátiť domov.

Na druhej strane žije v detskej ozdravovni malé dievča Magdaléna, ktorá sa snaží byť vzornou kadetkou. Dodržuje pravidlá režimu, lebo nič iné jej nezostáva, nič iné nepozná. Je kŕmená propagandou a najviac zo všetkého nenávidí svojich rodičov za to, že sa jej vzdali. O „štáte“ a jeho pravidlách nepochybuje až do dňa, keď na prechádzke dôjde k únosu jedného dieťaťa z ich domova. Magda je svedkom tejto udalosti a preto jasne počuje, ako únoskyňa pri nakladaní dieťaťu povie, že je jeho mama. Prečo by mala vlastná matka unášať dieťa z ich ozdravovne? Magda sa s touto skúsenosťou zdôverí svojej spolubývajúcej a tá jej vysvetlí, že väčšina detí má niekde svojich rodičov, ktorí na nich čakajú. Nechce však tomu veriť, to by znamenalo, že celý život žije v klamstve.

Magdin život pokojne pokračuje aj po odchode z ozdravovne. Nájde si prácu, manžela a žije si svoj  sen. Vyštudovala školu, ktorú chcela, má zaujímavú a dobre platenú prácu, má všetko, čo si priala, ale napriek tomu jej niečo chýba. Po svojich rodičoch sa rozhodla nepátrať, veď načo. To oni ju opustili. Jedného dňa jej priateľka z domova, ktorá pracuje na Evidencii obyvateľov prinesie údaje o jej rodine. Dlho váha, či sa chce vydať na túto cestu poznania.

Ak chceš vedieť, či sa naozaj stretla so svojou matkou a ako to dopadlo určite si knižku prečítaj. Záver je dojímavý a veľmi smutný. Odzrkadľuje beznádej a surovosť režimu a určite ťa nenechá chladným.

„Moja milá Lenička,

tak som začínala dopisy, ktoré som svojmu dievčatku posielala z vezenia. Nevedela som, že sa k tebe nedostanú... . Si v živote úspešná a ja som na teba pyšná. Máš svoj život, prácu, budúcnosť. Pochopím, ak nebudeš stáť o matku, ktorá strávila toľko rokov vo vezení. Mám ti toho toľko povedať. Mám a vždy ťa budem mať moc rada.

Tvoja maminka. “

 

PS 1: Čítala som to po česky, preto sú citácie voľne preložené.

PS 2: Lenička je vlastne Magdaléna, režim jej zmenil meno, aby ju matka nemohla nájsť.