Pár slov pre knihomoľov

Autor: Mgr. Jana Nováková

Hiro Arikawa  – Zápisky cestujúcej mačky

 

Niekedy si človek kúpi knihu len preto, že sa mu páči obal. Pekná ilustrácia alebo zaujímavý titulok môže byť práve to, čo ťa osloví a chceš si ju prečítať. Kniha Zápisky cestujúcej mačky už na prvý pohľad vyzerala, že bude stáť za to. Kam tá mačka cestuje? Ako si zapisuje svoje dobrodružstvá? Môže byť vlastne mačka hlavným hrdinom príbehu? Japonská knižka prináša príbeh o priateľstve dvoch osamelých duší, ktoré si navzájom rozumejú, aj keď nehovoria tým istým jazykom.

 

Satoru Mijawaki bol obyčajný mladý muž a mačka bola zase len obyčajná túlavá mačka. Ich cesty sa jedného dňa stretli pred Satoruovým bytom. Mačka, resp. kocúr sa rád vyhrieval na kapote jeho dodávky. Satoru si ho všimol a nakoľko mal veľmi rád mačky, chcel sa s ním spriateliť. Nosieval mu jedlo, a tak sa postupne zblížili. Raz v noci prechádzal kocúr cez cestu, keď sa ozvalo hlasité trúbenie. Po prebratí s hrôzou zistil, že mu z nohy trčí kosť. To sa mu asi nepodarí ošetriť svojím jazykom... Začal teda volať o pomoc. Kto by však už len zachraňoval obyčajného túlavého kocúra? V tom mu napadol muž, ktorý ho kŕmi. Za pokus nič nedá!

 

Satoru bol dojatý, že si kocúr na neho spomenul a chcel, aby sa stal jeho záchrancom. Vzal si ho k sebe a staral sa o neho až kým nevyzdravel. Potom, čo sa dostal z najhoršieho sa plánoval vrátiť naspať na ulicu. Satoru mu ale navrhol, či by nechcel zostať a stať sa „jeho“ domácim kocúrom. Keďže odteraz už mal oficiálne majiteľa, musel mať aj nejaké meno. A tak mu Satoru jedno vymyslel.

 

Jeho mačka z detstva mala chvost v tvare čísla osem (Hači), preto sa tak volala. Chvost tohto kocúra vyzeral tak trochu ako číslo sedem, preto dostal meno Nana (sedem), aj keď s ním nesúhlasil: „Tak to teda nie, trochu spomaľ. Nezdá sa ti náhodou, že Nana je príliš ženské meno? Ja som predsa dosť rešpektovaný kocúr, čo si o mne pomyslia mačky v mojom okolí?“

 

Nana a Satoru sa mali spolu perfektne. „Život – ľudský či mačací – sa však nie vždy uberá želaným smerom.“ Jedného dňa sa stalo niečo, čo ani jeden z nich nečakal. Po piatich rokoch sa museli rozlúčiť! Satoru naložil kocúra do dodávky, aby sa vybrali na svoj posledný výlet, s cieľom nájsť mu nového majiteľa.

 

Cestujú naprieč celým Japonskom a navštevujú Satoruových starých priateľov – potenciálnych nových majiteľov pre Nanu. Prvý, koho navštívili, bol Kósuke, priateľ zo školy, s ktorým sa spolu starali o jeho prvú mačku Hači. V šiestej triede šli chlapci na školský výlet. Chceli spolu kúpiť darčeky pre rodičov na pamiatku. Satoru si nechal nákup darčeka pre mamu až na druhý deň, no medzitým musel nečakane odísť. Kam sa tak narýchlo musel pobrať? Domov! Naspäť za rodičmi, ktorý mali autonehodu. Kamarát mu chcel pomôcť, a tak na miesto neho kúpil darček pre jeho mamu. Obrúsky, ktoré už bohužiaľ nikdy nestihla dostať.

 

Nakoľko Satoru zostal v starostlivosti svojej tety, musel sa presťahovať (nie prvý, ani posledný raz). Mačky v byte však neboli povolené. Hačiho plánoval zanechať Kósukemu, ale on si ho nemohol zobrať kvôli otcovej nevôli. To preto sa teraz cítil povinný postarať sa o Nanu. Ako kompenzáciu za zlyhanie z mladosti. Jeho život však momentálne nebol najsvetlejší – problémy v manželstve, despotický otec, smrť nenarodeného dieťaťa,... Satoru videl, že Kósuke potrebuje zmenu, ale Nana by mu asi veľmi nepomohol. Mal by začať sám od seba postupne pracovať na zlepšení. Aj to skúsil. Hneď po ich odchode sa rozhodol zavolať manželke. „Zazvonil sedemkrát - šťastné číslo, ktorého nositeľom je Nana.“

 

Po neúspechu u prvého kandidáta sa Satoru rozlúči a pokračujú k druhému menu na zozname.

Takto postupne navštívia ďalších jeho známych. Farmára Jošimineho, spolužiaka zo strednej školy, „odložené dieťa“. Jeho rodičia milovali svoju prácu viac ako všetko ostatné, a tak poslali svojho syna k starej mame. Po čase sa dohodli na rozvode a obaja dúfali, že ich syn zostane na krku tomu druhému. Jošimine sa nakoniec rozhodol, že radšej bude bývať natrvalo u starkej. Spolu so Satoruom sa prihlásia na pestovateľský krúžok, čo ho možno nakoniec vedie k láske k farmárčeniu.  

 

Sugi a Čikako predstavovali poslednú možnosť, ktorú Satoru zvažoval. Manželský pár boli jeho spolužiaci a vlastnili pets friendly penzión. Sugi a Čikako sa poznali už od detstva a až dokým neprišiel Satoru si Sugi neuvedomil, ako sa mu priateľka páči. Vždy závidel Satourovi jeho priateľskosť a pohodu. Obával sa, že by si ho Čikako vybrala namiesto neho. Preto, aj keď sa stretli po rokoch, stále voči nemu zachovával miernu nevraživosť. Pritom Satoru z rešpektu k svojmu kamarátovi nikdy neprezradil Čikako, že aj on ju má rád...

 

Spoločná cesta za novým majiteľom prináša veľa krásnych zážitkov a otvára staré príbehy a spomienky s priateľmi. Mačka cíti, že Satoru je smutný, že sa s ním musí rozlúčiť, preto nechápe, aká je odpoveď na otázku: „Prečo sa ho chce vlastne vzdať?“ Po poslednom výlete a návrate k tete, u ktorej Satoru už dlhé roky nebýval, začnú všetky veci do seba zapadať ako skladačka. Na túto otázku „existuje bolestná odpoveď, ktorá dokáže zlomiť aj mačacie srdce.“