Pár slov pre knihomoľov
Ondrej Sokol – Ako som vozil Kórejcov
Pripútajte sa prosím! Tento raz spolu vyrazíme na cestu okolo Európy. V hlavnej úlohe sa nám predstaví vodič autobusu – Ondrej. Tento sarkastický a brutálne úprimný týpek nám priblíži radosti a starosti, ktoré sú spojené s vozením turistov. A to nie len tak hocijakých. Keď totiž vezieš autobus plný Kórejcov, ktorí chcú spoznávať krásy Európy, nikdy nevieš, čo môžeš očakávať.
Ondrej Sokol je taký správny chlapík. Niekedy až veľmi priamočiary, ale keď človek pracuje v jeho brandži, asi to k tomu patrí. Upratať si totiž autobus plný rozjarených cestujúcich nie je sranda. Vykorčuľovať z konverzácie s protivnými strážcami parkoviska, nezblázniť sa z naštartovaných dôchodcov, ktorí musia mať vždy pravdu či z každého colníka, ktorý si myslí, že je pánom zemegule, je niekedy nadľudský výkon. Jazyková bariéra tomu taktiež nepridáva na jednoduchosti. Nie vždy sa totiž vieš dohovoriť jazykom „konkrétneho kmeňa“ aj keď si myslíš, že hovoríte tou istou rečou. Pripravte sa teda na príbeh plný vtipných zážitkov, ktoré by niekedy nevymyslel ani režisér najlepšej komédie.
Nabrať cestujúcich do pripraveného autobusu je vždy prvá ťažká úloha. Táto konkrétna skupina alebo ako ich šofér nazýva „substrát“ predstavuje veľmi rôznorodú partiu. „Siedmi z nich, z toho dve mladé dievčatá, majú vyholené hlavy a na sebe dlhé sivé habity. Zjavne nejaký náboženský rád. Ostatní sú demografická všehochuť. Dve staršie babky, drobné a scvrknuté. Dva manželské páry v strednom veku. Jeden z nich priviedol pätnásťročného syna. Vyzerá asi tak ako by vyzerali Tokio Hotel, keby sa volali Seoul Hotel. Tri osemnástky, ktoré by boli veľmi pekné, keby si mejkap nenanášali brokovnicou. A nakoniec mladý párik – ako neskôr vysvitne, na svadobnej ceste.“
Okružná jazda teda môže začať. Trasa začína v Nemecku, odkiaľ pokračujú do Rakúska. Aziati sú vo všeobecnosti uchvátení z hocijakej „hovadiny“, ktorú vidia. Vo Viedni sa treba odfotiť samozrejme s každou budovou, občas sa pobiť so selfie tyčkami a na záver úspešného výletu nezabudnúť nakúpiť darčeky. Ako takýto záťah hodnotí okom odborníka náš šofér? „Nastupujú vzrušení, džavotajúci, s doširoka roztvorenými očičkami a ovešaní suvenírmi. Podobne reagujú všade a na všetko. Európa má na nich zjavne rovnaký vplyv ako Disneyland na osemročné decko.“
Ďalšou zastávkou je Bratislava, ale tú ani netreba spomínať. Za dve hodinky, ktoré v nej pobudli stihli prejsť celé historické centrum, nechali sa oklamať slovenskými taxikármi a po ceste do Maďarska mohli len smutne rozmýšľať, že nevideli iné krásy našej krajiny. Lebo aj u nás im máme čo ponúknuť, len to nikoho tam hore nezaujíma. „A prečo to netušia? Lebo neschopná banda byrokratov dosadených v rôznych štátnych agentúrach, ktorých prácou je tieto miesta spropagovať, hrá celý deň v práci solitaire a myslí na to, že už len hodinka prestávky na kávu a bude obed.“
Najzaujímavejšou zastávkou snáď bola Bosna. Krajina mimo Európskej únie. Čo by sa mohlo pokaziť? Okrem toho, že navigácia tvrdí, že letíte ponad pole, že tým pádom netrafíte správny diaľničný prechod a že ste jediný autobus, ktorý v tom čase prechádza touto cestou? Už len skorumpovaní colníci tomu môžu pridať na dramatickosti. „Colnici šéfuje päťdesiatnik s výzorom bývalého oficiera. Tvári sa dôležito ako horčík v Magnesii a podľa strnulého držania tela má namiesto chrbtovej kosti roxor. Dokumenty od autobusu študuje so sústredenosťou pubertiaka pozerajúceho úvodné titulky Baywatchu.“ Po tom, čo musel Ondrej prepísať celý formulár s menami cestujúcich dvakrát, našťastie v latinke aj po prehľadaní celého batožinového priestoru, si už myslel, že to zvládli. Ale nie! Holohlavý mních dostal totiž skvelý nápad. Fotiť colníkov pri tom, ako si z kufra vzali „úplatok“ vo forme štyroch vifoniek. Ondrej sa už videl, ako strávi noc v bosnianskej base.
Ako nakoniec dopadla táto dráma? Celkom slušne v porovnaní s tým, keď sprievodkyni Shin v Slovinsku záhadne zmizlo kambodžské vízum z pasu (zrejme sa odlepilo). Balkán je proste super! Ale ešte viac super je, keď zostanete sám na skupinu dvadsiatich Kórejcov, ktorí práve prišli o jedinú istotu na svojej púti po strastiplnej Európe.