S Danielom o bylinkách

Autor: Daniel Krchňák

Od faraónov, cez vianočné pečivo až po celulitídu

 

Cinnamomum zeylanicum BLUME – škoricovník pravý (cejlónsky)

Cinnamomum cassia (L.) Presl. – škoricovník čínsky

Lauraceae – vavrínovité

 

Smelo možno povedať, že sa „zvianočnieva“. Vonku začína byť cítiť sladký vianočný punč, na trhoch ponúkajú horúce voňavé pečivo. Čo majú tieto veci spoločné? Pravdepodobne je za tú príjemnú vôňu spoluzodpovedná práve škorica. Vedeli ste ale, že obsahuje biologicky účinné látky, ktoré majú potenciál v terapii diabetu? A čo má škorica spoločné s faraónmi a celulitídou? Dozviete sa v dnešnom bylinkovom blogu.

 

Rodový názov rastliny je odvodený z gréckeho slova „Kinnamomon“, čím sa označujú všeobecne koreniny. To nám napovedá, že už v staroveku bola rastlina využívaná predovšetkým na účely dochucovania pokrmov.

 

Za domov škoricovníka sa označuje Srí Lanka. V Súčasnosti sa pestuje v tropickom pásme po celom svete. Produkcia sa sústreďuje hlavne na potravinársky a farmaceutický priemysel.

 

Významnými druhmi sú najmä škoricovník pravý alebo cejlónsky (C. zeylanicum BLUME) a škoricovník čínsky (C. cassia (L.) Presl.).

 

Na farmaceutické účely sa zbiera vnútorná časť kôry z jednoročných až dvojročných bočných koreňov alebo výhonkov, z ktorej sa po zbere zoškrabuje vonkajšia vrstva. Sušením sa skrúca a vytvára tak typické škoricové rúrky (Cinnamomi cortex), ktoré poznáme ako koreninu. Z kôry sa destiluje vodnou parou silica kôry škoricovníka pravého (Cinnamomi zeylanici corticis aetheroleum), silica škoricovníka čínskeho (Cinnamomi cassiae aetheroleum) a z listov sa destiluje silica listov škoricovníka cejlónského (Cinnamomi zeylanici folii aetheroleum).

 

Hlavnými biologicky účinnými látkami drogy sú silica s obsahom fenylpropanoidov (škoricový aldehyd, eugenol, cinnamylacetát) a terpénov (beta-karyofylén, linalol a 1,8-cineol). Ďalej obsahuje triesloviny, fenolické kyseliny, polysacharidy atď.

 

Kôra škoricovníka je známe korenie v rôznych kultúrach na celom svete. Vo farmácii sa používa najmä ako súčasť čajových zmesí a rastlinných extraktov. Liekopisnou tinktúrou kedysi oficinálnou v ČsL 2 je Tinctura cinnamomi získavaná maceráciou kôry škoricovníka v riedenom liehu. Používa sa ako korigens chuti alebo ako amarum na podporu trávenia. Droga sa uvádza v monografiách Európskej liekovej agentúry (EMA) a používa sa ako tradičný rastlinný liek – pri hnačke a pri spastických žalúdkovo-črevných ťažkostiach. V ľudovom liečiteľstve nachádza droga uplatnenie pri bolesti kĺbov, zubov, pri prechladnutí, pri chrípke, pri chronickej bronchitíde a externe na ošetrovanie rán a zapálených očí. Silica kôry škoricovníka pravého sa používa ako tradičný rastlinný liek – pri spastických žalúdkovo-črevných ťažkostiach sprevádzaných nadúvaním a v ľudovom liečiteľstve – pri nervozite, pri týfuse a na stimuláciu srdca a svalstva. Keďže eugenol má aj anestetický účinok, bežne býva silica súčasťou zubných pást, dentálnych gélov a ústnych vôd. Na pokožku pôsobí silica antisepticky a prekrvujúco – býva zložkou dermálnych prípravkov proti celulitíde. Viaceré štúdie ukazujú, že kyselina škoricová sa podieľa na zvyšovaní citlivosti tkanív na inzulín, čo by mohlo mať potenciál v terapii DM II. typu.

A čo škorica v kontexte histórie a mytológie? V Biblii sa spomína, že škoricu používal prorok Mojžiš na pomazanie vodcov. Archeologické nálezy z obdobia 2 000 pred n. l. naznačujú, že starovekí Egypťania používali škoricu ako neoddeliteľnú súčasť konzervovania a mumifikácie tiel faraónov. Je to pre jej jedinečnú príjemnú vôňu a schopnosť konzervovať mäso. V stredoveku bolo zásobovanie škoricou tajomstvom obmedzeným iba na Arabov. Škoricu, ktorá bola v tom čase medzi obyvateľmi západu vzácnou komoditou, dovážali Arabi, pričom zveličovali náročnosť ich nájdenia a predaja za luxusné ceny. Z dôvodu zvýšiť význam a lukratívnosť škorice vytvorili arabskí obchodníci „mýtus o škorici“, ktorý opisuje aj grécky historik Herodotos v 5. storočí. Podľa príbehu je škorica druh dreva, ktorý z neznámeho vzdialeného miesta priniesol istý obrovský druh vtáka a uložil ho do svojich hniezd vo vysokých horách. Arabi si preto osvojili úžasný trik, ako chytiť zväzky škorice z týchto hniezd v horách, ktoré sú príliš vysoké na to, aby ich dosiahol bežný človek. Údajne prinášali veľké kusy mäsa a umiestňovali ich pod hniezda. Skrývali sa, kým vtáky mäso neodnesú do svojich hniezd. Keď klietky spadli na zem kvôli vysokej hmotnosti mäsa, obchodníci mali možnosť získať zväzky škorice, ktoré boli v nich zahrabané. Podľa inej legendy sa táto voňavá škorica nachádza v hlbokej podlahe Kurubili, ktorú strážia obrovské, jedovaté, hrôzostrašné hady. Účtovať si takú vysokú cenu za škoricu, ktorá sa po prekonaní mnohých rizikových podmienok získava len veľmi ťažko, nebolo podľa šikovných arabských obchodníkov nerozumné.

 

Zdroje:

1.     Nagy, M.; Mučaji; M., Grančai, D. Farmakognózia. Biologicky aktívne rastlinné metabolity a ich zdroje. Učebnica pre študentov farmaceutických fakúlt. 2. vydanie. Bratislava: Herba, 2017.

2.     Bednářová, J. Stromy a kry. Herbár. Bratislava: Fortuna Libri. 2019.

3.     Schönfelder, P; Schönfelder, I. Liečivé rastliny. Ottovo vydavateľstvo. 2019.

4.     Košťálová, D et al. Fytoterapia v súčasnej medicíne. Bratislava: Osveta. 2012.

https://www.ceylontruecinnamon.lk/web/index.php/the-legend-of-ceylon-cinnamon/